Keby sa pritom politické okolnosti vyvinuli u nás inak, do najvplyvnejšieho vojenského zoskupenia na Zemi by sme vkročili spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom.
Pozvánka z Madridu
Všetky tri štáty dostali pozvánku od aliancie na madridskom summite NATO v júli 1997, teda niečo vyše roka pred tým, než sa na Slovensku chopila moci vláda Mikuláša Dzurindu. Práve tá nás definitívne nasmerovala do euroatlantických politických a bezpečnostných štruktúr.
Hlavným problémom nášho odmietnutia v roku 1997 bola vláda Vladimíra Mečiara, ktorej sa zo zahraničia dostávalo veľmi ostrej kritiky. „Momentálne je na mape Európy čierna diera, ktorá sa volá Slovensko,“ povedala pred dvoma desaťročiami vtedajšia americká ministerka zahraničných vecí vo vláde demokratického prezidenta Billa Clintona a rodáčka z Prahy Madeleine Albrightová (na snímke).
Američania dávali Mečiarovi svoju nepriazeň poriadne pocítiť. Bill Clinton s ním prakticky vôbec nekomunikoval. Kroky jeho vlády tvrdo napádali aj zástupcovia americkej ambasády v Bratislave. „Spojené štáty vyčítali Mečiarovi najmä nedodržiavanie kritérií nevyhnutných na vstup a porušovanie ľudských či občianskych práv, ako bol únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska či vražda Róberta Remiáša,“ uviedol pre HN bezpečnostný analytik Jaroslav Naď.
Zmarené referendum
S veľkou kritikou sa stretlo aj zmarené referendum z mája 1997. V ňom sa okrem vstupu Slovenska do NATO mali občania vyjadriť takisto k tomu, či sú za rozmiestnenie jadrových zbraní a vojenských základní na našom území. Štvrtá otázka sa týkala priamej voľby prezidenta.