Najväčšia krádež v histórii Slovenska. Aj taký prívlastok dostalo rozpredávanie štátneho majetku po páde komunistického režimu. Zopár vyvolených počas niekoľkých rokov prišlo k astronomickému majetku, na ktorom si postavili neskorší biznis. Mnohí z nich fabriky získané za zlomok ich skutočnej hodnoty vytunelovali a vytiahli z nich miliardy korún. Z ostatných privatizérov, ktorým sa bývalé socialistické štátne podniky podarilo udržať pri živote či dokonca zveľadiť, sú dnes vážení podnikatelia. Len málokto si trúfne pripomenúť im, za akých okolností sa k svojmu bohatstvu dostali.
Rozkrádanie fondov
Rozpredávanie štátneho majetku naštartoval ešte za federácie vtedajší československý minister financií Václav Klaus. Neskorší český premiér a prezident prišiel s projektom prvej vlny kupónovej privatizácie. Myšlienka spravodlivého odovzdania časti národného bohatstva ľuďom sa však z veľkej časti skončila fiaskom a nekontrolovanou rozkrádačkou.
Najznámejším prípadom úvodnej etapy privatizácie sa stali Harvardské investičné fondy. Viktor Kožený a Boris Vostrý sľubovali istotu desaťnásobku za tisíc korún investovaných do kupónovej knižky.
Slovenskú vetvu Hardvardských fondov, ktoré mali s prestížnou americkou univerzitou spoločné iba meno, viedol Juraj Široký. Fondy však boli v prvých rokoch samostatnej Českej a Slovenskej republiky vytunelované prostredníctvom nevýhodných prevodov. Škoda v Česku dosiahla miliardy korún, na Slovensku to boli stovky miliónov korún.
Koženého a Vostrého odsúdili v Česku za tunelovanie fondov na dlhoročného väzenie. Išlo však len o formálny rozsudok. Obaja si nakradnuté miliardy dodnes užívajú v Karibiku – Kožený na Bahamách a Vostrý v Belize.
Slovenská polícia vyšetrovala v súvislosti s tunelovaním fondov Juraja Širokého, avšak bez výsledku. Po rokoch pátrania dospela k záveru, že podnikateľ nespáchal žiaden zločin.
Kontroverzné privatizácie
Čo sa prvou vlnou privatizácie začalo, dokončil trojnásobný slovenský expremiér Vladimír Mečiar druhou vlnou. V nej sa mal sprivatizovať štátny majetok za takmer 210 miliárd korún. Mečiarova vláda rozhodla, že formou dlhopisov sa medzi občanov rozdelí len 33 miliárd. Na zostávajúce tučné sústo v hodnote viac ako 170 miliárd korún sa mohli tešiť privatizéri. To, čo sa rozpredalo za Mečiara, získali výsostne ľudia blízki jeho HZDS.
Kľúčovým dátumom na spustenie prakticky neobmedzenej privatizácie sa stalo celonočné zasadnutie parlamentu začiatkom novembra 1994, ktoré vošlo do histórie ako noc dlhých nožov. Mečiarov vládny tábor si na ňom okrem iného odhlasoval, že o priamych predajoch štátnych podnikov už nebude rozhodovať vláda, ale Fond národného majetku. Dôvod bol jednoduchý – kým vláda musela o svojich krokoch podrobne informovať a spovedať sa napríklad médiám, Fond vykonával čiernu prácu bez akejkoľvek kontroly.
V roku 1995 tak jeho vedenie rozhodlo o 370 priamych predajoch podnikov, hoci pôvodne naplánovaná bola menej ako polovica. Verejnosť sa dozvedela len to, komu sa spoločnosť predala a za koľko. Na informácie, aká bola skutočná cena podniku alebo kto sa okrem víťaza o firmu uchádzal, nemal nárok nikto nepovolaný.
Vláda Vladimíra Mečiara týmto spôsobom predala do roku 1998 majetok v účtovnej hodnote 109 miliárd korún len za 31 miliárd. Medzi najznámejšie prípady mečiarovskej privatizácie patril predaj VSŽ a Nafty Gbely. Obe tieto transakcie vytvorili nových slovenských oligarchov – Alexandra Rezeša a Vladimíra Poóra. Nie je náhoda, že práve oni patrili medzi najbližších stúpencov Mečiara a sponzorov jeho HZDS.
Tvrdé dôsledky
Podľa neskoršej slovenskej ministerky financií Brigity Schmögnerovej patrilo medzi dôsledky tretej Mečiarovej vlády nielen nepozvanie Slovenska na začiatok rozhovorov o vstupe do Európskej únie, ale aj demarše odsudzujúce autokratické vládnutie a váhanie zahraničných investorov. „Po nástupe vlády širokej koalície v roku 1998 sa postupne darilo imidž Slovenska meniť. Avšak až konkrétne politiky vlády, ktoré stabilizovali hospodársku situáciu či reformovali finančný sektor, začali byť väčším lákadlom pre zahraničných investorov,“ uviedla pre HN Schmögnerová. Tá šéfovala slovenským financiám v prvej vláde Mikuláša Dzurindzu v rokoch 1998 až 2002.
Škandály sa pritom Slovensku nevyhýbali ani v časoch úradovania Dzurindu. V roku 2001 skrachovala Devín banka, ktorá mala na starosti deblokáciu časti ruského dlhu. S pôsobením Devín banky, na ktorú boli napojení ľudia z HZDS i SDĽ, sa spájali podozrenia z tunelovania. Ešte predtým, pred Vianocami 1997, bola nútená správa uvalená na Investičnú a rozvojovú banku.
V roku 2001 nakoniec Dzurindova vláda začala s privatizáciou bánk, čo výraznou mierou prispelo k ozdraveniu slovenského bankového sektora.
Pád nebankoviek
Vari najväčšou ekonomickou kauzou začiatku milénia bol však pád nebankových spoločností vo februári 2002. Zhruba 170-tisíc veriteľov, ktorí naleteli sľubom o neraz až 30-percentnom zhodnotení vkladov, prišlo v nejednom prípade o celoživotné úspory. Viac ako desať skrachovaných nebankoviek na čele so spoločnosťami Horizont Slovakia, BMG Invest, Drukos či AGW pripravilo veriteľov o desiatky miliárd korún.
Drvivá väčšina vytunelovanej sumy sa dodnes nenašla. Rozsudku sa dočkalo iba niekoľko hlavných vinníkov, medzi nimi veľkopodnikatelia Jozef Majský alebo František Mojžiš. Kým druhý menovaný si za mrežami odpykáva osem a pol roka natvrdo, Majskému, ktorý patrí medzi najznámejších slovenských privatizérov, sa nástup do väzenia na deväťročný trest stále darí odďaľovať.
S podozreniami sa napokon vo februári 2010 stretlo aj financovanie Dzurindovej SDKÚ. Za tú mala prevziať dlh vo výške desiatok miliónov korún schránková firma, ktorá nevykazovala žiadnu činnosť. Dzurindovi sa nikdy nepodarilo dôveryhodne vysvetliť financovanie svojej strany. Aj to bol dôvod, prečo SDKÚ viedla do parlamentných volieb v júni 2010 neskoršia premiérka Iveta Radičová.
Vyšetrovanie nakoniec v prípade financovania SDKÚ nedokázalo žiadne pochybenie. Podobný záver malo aj podozrenie z napojenia vládnej strany Smer na oligarchov, ktoré podnietila nahrávka s údajným hlasom premiéra Roberta Fica. Hlas podobný predsedovi vlády na nahrávke hovorí, ako získal desiatky miliónov korún na fungovanie strany Smer.
Rovnako do stratena bola zahraný údajný spis Gorila o tom, ako finančné skupiny mali manipulovať politikov pri privatizačných rozhodnutiach počas druhej Dzurindovej vlády.
Plná káuz bola tiež prvá Ficova vláda. Stačí spomenúť podozrenia z tunelovania eurofondov či diaľničnej výstavby, predaj emisných kvót firme Interblue alebo mýtny tender. Na druhej strane – v októbri tohto roka sme sa dočkali rozsudku nad prvými veľkými rybami. Exministrov výstavby za SNS Mariána Janušeka a Igora Štefanova odsúdili v kauze nástenkový tender, keď podľa verdiktu zvýhodnili skupinu dodávateľov uchádzajúcich sa o zákazku činností pri eurofondoch za 3,6 miliardy korún. Zákazka bola vtedy zverejnená len na ministerskej nástenke na štyri dni.
Daň za transformáciu
Podľa Schmögnerovej išlo v porevolučných ekonomických kauzách o daň za scenár transformácie, ktorý v princípe realizovali všetky európske štáty bývalého sovietskeho bloku, azda s výnimkou Slovinska. „Tento scenár, ktorý predpokladal oslabenie štátu, legislatívnu nepripravenosť jednotlivých krokov či voluntaristické urýchľovanie procesov, vytvoril priestor na tunelovanie, podvody a korupčné kauzy. Tie ešte zvýšili cenu za transformáciu,“ pripomenula bývalá politička za SDĽ.
Problémom podľa nej bolo to, že prototyp takzvaného transformačného blueprintu, známy ako Washingtonský konsenzus, na základe ktorého prebiehal celý prechod ekonomiky z plánovanej na trhovú, vznikal v období dominancie neoliberálnej ideológie. „Okrem toho na jeho príprave sa nepodieľali západní sovietológovia, ktorí rozumeli aspoň čiastočne plánovanému hospodárstvu, ale odborníci z Medzinárodného menového fondu či amerického ministerstva financií. Tí pritom o ňom vedeli len málo,“ konštatuje Schmögnerová.