„Ja svojim vnukom budem hovoriť, že ja som zakladateľom,“ stojí si za svojím Ján Čarnogurský v príkrom rozpore
s tvrdením jeho soka Vladimíra Mečiara. Keď odbíjali prvé sekundy samostatnej republiky, viedol tretí rok KDH, ktorého bol spoluzakladateľom. Vládnemu kabinetu šéfoval len v krátkom období štrnástich mesiacoch v rokoch 1991 až 1992 po Mečiarovom odstúpení. Vtedy sa blysol výrokom: „Moc ležala na zemi a nemal ju kto zodvihnúť.“
Počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu zastával post ministra vnútra. Hoci podstatne zasiahol do vývoja Slovenska, sám sa nikdy nestal obľúbencom más. Zúfalý pokus o opätovné vstúpenie do vysokej politiky urobil pred tromi rokmi. Kandidoval za prezidenta, získal však 0,64 percenta.
V súčasnosti si priam ukážkovo kazí renomé niekdajšieho disidenta a reformátora. Pred poslednými župnými voľbami propagoval podpredsedu KSS Jalala Suleimana, spoluorganizuje protesty proti NATO, chváli slovenských brancov,
pretože tí, „hoci opäť s ruskou pomocou, budú môcť vyhnať tých, ktorí kradmou rukou siahnu na našu slobodu“. Mariana Kotlebu považuje za jedinú hrádzu proti cudzím vojenským základniam na našom území a k bývalému agentovi KGB Vladimirovi Putinovi pestuje priam bezrozmerný obdiv.
Neznámy právnik
Pri rozsekávaní hraníc oboch republík hraničnými závorami bol päťdesiatnik Vladimír Mečiar pri plnej sile ako za čias mladosti, keď trénoval box. Tento muž sa na scéne objavil ako neznámy právnik z neznámeho mestečka Nemšová.
Prihlásil sa na konkurz na ministra vnútra, ktorý vyhlásilo VPN. Jeho protagonistov ohúril perfektnou pripravenosťou a už ako čerstvý minister vnútra oslovil aj davy na bratislavskom námestí razantným výrokom adresovaným komunistom, že väznice sú prázdne. O niekoľko mesiacov neskôr sa po prvých slobodných voľbách v roku 1990 postavil na čelo slovenskej vlády a stačilo ďalších pár mesiacov, aby sa dostal do prudkých sporov s VPN. Odvtedy sa datujú prvopočiatky HZDS, ktoré ho vynieslo do funkcie premiéra ešte dvakrát. On na revanš zatiahol Slovensko do divokej privatizácie, demaršov zo zahraničia a do čiernej diery Európy. Éru mečiarizmu silne poznačila aj aféra s únosom syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča.
V roku 1998 síce znovu vyhral voľby, no nedokázal zostaviť vládu. Legendárnym zostalo jeho rozlúčkové vystúpenie v televíznom štúdiu, v ktorom zamával svojim verným a pobral sa preč len so svojím vozidlom – „korzičkou“ – a piesňou Neublížil som nikomu z vás.
Zostáva však naďalej aktuálne v kurze a je záporným hrdinom novodobých dejín Slovenskej republiky. V nemalej miere mu k tomu pomohol film Únos a predovšetkým otvorenie amnestií z Mečiarovej éry. Jej strojca si síce v súčasnosti užíva dôchodok vo svojej luxusnej vile Elektra, no posledné informácie z Generálnej prokuratúry hovoria o tom, že amnestie
nemusia byť premlčané.
Prezident bonmotov
Ivan Gašparovič je prakticky najúspešnejším slovenským politikom. Dvakrát sa mu podarilo zasadnúť do kresla hlavy štátu a opakovane aj do kresla šéfa parlamentu. Nikdy extra nevynikal, akurát schopnosťou napnúť plachty svojej politickej kariéry vždy po správnom vetre.
Nežná revolúcia ho zastihla na poste prokurátora a vyniesla do funkcie generálneho prokurátora. Keď ho v roku 1992 Václav Havel odvolal z tohto postu kvôli nečinnosti voči vtedajším komunistickým pohlavárom, Gašparovičova otázka znela: „Ale prečo? Veď som nič neurobil.“
Bol to Mečiar, ktorý si ho vytypoval za predsedu parlamentu, a za éry jeho panovania mu Gašparovič z titulu svojej funkcie aj verne slúžil. Michal Kováč bol pre neho starým *ujom, asistoval pri „noci dlhých nožov“ v Národnej rade, svoju kľúčovú rolu zohral aj pri protiústavnom odobratí poslaneckého mandátu Františkovi Gauliederovi. Napriek „zásluhám“ ho v roku 2002 Mečiar vykopol z volebnej kandidátky. Gašparovič si prichystal odvetu, ktorá prišla o dva roky neskôr. Proti svojmu chlebodarcovi sa postavil v prezidentských voľbách a po tom, ako sa prekvapivo neprebojoval do druhého kola protimečiarovský kandidát Eduard Kukan, paradoxne zožal vavríny víťazstva.
Proti srsti neškrabkal ani Roberta Fica a v nasledujúcich voľbách opäť triumfoval, tentoraz nad Ivetou Radičovou. Nevýrazný dvojnásobný prezident Slovenska však zostane nezabudnuteľným aj kvôli svojim dnes už zľudoveným bonmotom. Darilo sa mu prekrstiť OSN na Organizáciu spojených nádorov, Lisabonskú zmluvu na Libanonskú či Prezidentský palác na Pioniersky.
Železničiar do EÚ
Kam by to Mikuláš Dzurinda dotiahol ako riaditeľ pre informačné technológie na železnici, keby nepadol Berlínsky múr, dnes zostáva len hypotetickou otázkou. Isté je, že v roku 1990 spoluzakladal KDH, stal sa jeho zástupcom v parlamente a neskôr tiež symbolom proreformných síl, ktoré zakreslili mapu krajiny pod Tatrami späť do demokratickej Európy.
Dzurindova hviezda začala strmo stúpať v roku 1997 založením opozičného bloku SDK, ktorý zastrešil päť politických strán. O pár mesiacoch utrpel Mečiar vo voľbách porážku a Miki ho nahradil na tróne. Vládol na ňom nepretržite od 30. októbra 1998 do 4. júla 2006. Potvrdil tak náchylnosť slovenského naturelu k zakonzervovávaniu svojich premiérov.
Hoci Dzurindovi nemožno ani omylom uprieť zásluhy o vstup Slovenska do EÚ a NATO, ani on neodolal populistickým zvodom, keď pred voľbami sľuboval ľuďom dvojnásobné platy. Jeho vlády sprevádzali takisto viaceré korupčné aféry. TOP rebríček obsadila megakauza Gorila.
Po prevzatí dirigentskej paličky Robertom Ficom Dzurindova strana začala hasnúť a s ňou aj jej líder. Vytrácanie sa z politickej scény došlo až tak ďaleko, že so svojou dvojkou Ivanom Miklošom zatrúbil na odchod z rodnej strany. V súčasnosti dvojnásobný expremiér nevylučuje návrat na výslnie slovenskej politickej scény.
Lámač rekordov
Vznik samostatnej republiky zachytil dvadsaťdeväťročného Roberta Fica v parlamentných laviciach ako nováčika za Stranu demokratickej ľavice, ktorá sa pretransformovala z KSS. Ambiciózny právnik poškuľoval po politickej kariére už v mladosti, len tri roky pred Nežnou revolúciou vstúpil do radov komunistov. Vtedy ešte mohol iba snívať o tom, že sa jedného dňa stane predsedom vlády, dokonca bude najdlhšie slúžiacim premiérom. V decembri roku 2015 prelomil aj rekord svojho predchodcu Mikuláša Dzurindu, ktorý riadil vládny kabinet 2 804 dní.
Po deviatich rokoch pôsobenia v SDĽ dal Fico strane zbohom. Nestačila s dychom jeho ctižiadosti, založil Smer a tento krok mu vyšiel dokonale – strana v roku 2006 vo voľbách do Národnej rady zvíťazila. Po kratšej pauze, keď sa ku kormidlu dostala Iveta Radičová, Fico opäť triumfoval vo veľkom štýle tak, že si mohol dovoliť zostaviť jednofarebnú vládu, čo už neplatilo po posledných voľbách. Jedinú zdrvujúcu porážku utrpel, keď neuspel ako kandidát na prezidenta a víťazstvo si pripísal Andrej Kiska.
Napriek úspechu šéfa Smeru-SD, všetky vlády Fica I až Fica III sprevádzalo doteraz sa ťahajúce množstvo káuz. Počnúc tunelovaním eurofondov cez predražené cétečká, reštruktualizáciu Váhostavu a končiac megaškandálom Bašternák. Hoci v nie tak dávnej minulosti premiér ukazoval dvojitú tvár, jednu pred lídrami EÚ a druhú na domácej pôde, jeho postoj je dnes už zásadový. „Nevidím iný priestor pre Slovensko, ako je Európska únia,“ vyhlásil na rímskom samite členských krajín.