Počas uplynulých 25 rokov otriaslo Slovenskom hneď niekoľko kriminálnych činov, ktoré mali priame alebo nepriame napojenie na politickú scénu. Viaceré z nich sa stali pre našu krajinu traumou, z ktorej sme sa dodnes úplne nespamätali.
Divoké 90. roky
Podobne ako v prípade ekonomickej kriminality či rozdeľovania moci mafie, tak aj pri politických zločinoch platí, že ich zlatým vekom boli divoké 90. roky, obzvlášť tri funkčné obdobia expremiéra Vladimíra Mečiara.
Prvým známym prípadom politickej vraždy novodobého Slovenska bola smrť bývalého policajta Róberta Remiáša. Ten bol blízkym priateľom a spojkou s vtedajším príslušníkom Slovenskej informačnej služby Oskarom Fegyveresom, korunným svedkom únosu exprezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska koncom augusta 1995. Fakt, že Fegyveres sa rozhodol o Kováčovom únose vypovedať, mal byť hlavným dôvodom, prečo Remiáš zahynul pri výbuchu jeho auta 29. apríla 1996 večer na križovatke ulíc Karloveská, Botanická a Devínska v Bratislave.
Podozrenie od začiatku padlo na Slovenskú informačnú službu vedenú Mečiarovou pravou rukou Ivanom Lexom (na snímke). Práve tá totiž mala stáť za únosom syna prezidenta, ktorý sa vzoprel Mečiarovej poslušnosti a vyvolal tým jeho hnev. O účasti tajnej služby hovoril aj samotný Fegyveres, ktorý sa z obavy o vlastný život stiahol do cudziny. Odtiaľ komunikoval so Slovenskom práve prostredníctvom Róberta Remiáša.
Mečiarove amnestie
Skôr, než sa kauzu podarilo vyšetriť, zasiahla vyššia moc v podobe Mečiarových amnestií. Vtedajší premiér a šéf HZDS totiž po skončení funkčného obdobia Michala Kováča v marci 1998 prevzal niektoré právomoci hlavy štátu a stal sa v podstate zastupujúcim prezidentom. Toto obdobie využil na amnestovanie páchateľov únosu Kováčovho syna aj zmareného referenda o vstupe do Severoatlantickej aliancie v máji 1997. Amnestie sa týkali i Remiášovej vraždy. Hoci všetky dôkazy nasvedčovali tomu, že nastraženie výbušniny do jeho BMW si objednala spravodajská služba u mafie, vyšetrovanie bolo zahrané do autu.
Po odchode Mečiara sa takmer dve desaťročia viedli diskusie o tom, či je z právneho hľadiska možné amnestie zrušiť a vyšetrovanie únosu aj vraždy dotiahnuť do konca. Amnestie napokon až v apríli tohto roka zrušil parlament, čím otvoril cestu k obnoveniu vyšetrovania. V októbri Generálna prokuratúra rozhodla, že za zneužitie právomocí v kauze amnestií môže byť stíhaný aj samotný Mečiar.
Po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu k moci na jeseň 1998 sa zmenilo aj vedenie Slovenskej informačnej služby a na svetlo sveta sa postupne začali vyťahovať kauzy, ktoré mal mať Lexa a jeho tím na svedomí. Okrem Kováčovho únosu a Remiášovej vraždy to bola napríklad kauza triptychu Klaňanie troch kráľov, údajnej nelegálnej likvidácie zbraní zo skladov tajnej služby či fiktívneho prijatia nových príslušníkov SIS.
V roku 1999 sa Lexa v súvislosti s podozrením z údajného zneužívania právomocí verejného činiteľa dostal do vyšetrovacej väzby, neskôr ho prepustili. V roku 2000 sa mu podarilo ujsť do Juhoafrickej republiky, odkiaľ ho o dva roky neskôr eskortovali späť na Slovensko. Čoskoro sa však dostal na slobodu. Justícia ho postupne vo všetkých bodoch uznala za nevinného, prípadne obžaloba bola stiahnutá alebo trestné stíhanie zastavené.
Poškodená povesť
Faktom zostáva, že kriminálne kauzy, ku ktorým došlo za troch Mečiarových vlád, výrazne poškodili povesť Slovenska v Európe aj vo svete. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová (na snímke s vtedajším českým prezidentom Václavom Havlom) označila v roku 1997 našu krajinu za čiernu dieru na mape Európy.
Toto všetko boli dôvody, prečo sme zaostávali za našimi susedmi v integrácii do európskych a transatlantických štruktúr. Aj keď Dzurindova vláda nás prakticky okamžite po prevzatí moci nasmerovala na Západ, dlho trvalo, kým sme Poliakov, Maďarov či Čechov dobehli. Zatiaľ čo Varšava, Budapešť alebo Praha, s ktorými sme ešte v prvej polovici 90. rokov boli na rovnakej štartovacej čiare, dostali pozvánku do Severoatlantickej aliancie v júli 1997 na madridskom samite NATO, my sme si museli na túto príležitosť počkať ešte päť rokov. Oficiálne nás aliancia pozvala pred 15 rokmi, na pražskom samite v novembri 2002.
Do aliancie sme napokon vstúpili v marci 2002 spolu s ďalšími šiestimi krajinami strednej a východnej Európy. Mnoho rokov sme však pociťovali nielen vážne politické, ale aj ekonomické dôsledky izolácie, do ktorej nás aj kvôli spomínaným kriminálnym kauzám uvrhol Mečiar. „Slovensko v porovnaní s ostatnými štátmi Vyšehradskej štvorky dosahovalo najnižší podiel priamych zahraničných investícií na obyvateľa. Aj keď ratingové agentúry posudzovali predovšetkým zhoršujúce sa ekonomické parametre, nepochybne neboli slepé ani voči týmto udalostiam, keď rozhodli, že Slovensko stratilo investičný rating. To sa následne nemohlo neodraziť na cene úverov, ktoré si naša krajina brala v zahraničí,“ uviedla pre HN Brigita Schmögnerová, ministerka financií v prvej Dzurindovej vláde.
Nevyjasnené úmrtia
Kriminálne kauzy napojené na politiku sa však nevyhýbali ani ďalším vládam. K prvej z nich došlo už v januári 1999, keď vo vchode bytovky v bratislavskom Ružinove zastrelil dosiaľ neznámy páchateľ bývalého Mečiarovho ministra hospodárstva a exriaditeľa Slovenského plynárenského priemyslu Jána Duckého. Za vraždou malo byť ukrajinské podsvetie, dosiaľ však za ňu nebol nikto odsúdený.
Zavraždený blízky Mečiarov človek sa do povedomia širokej verejnosti dostal ako autor takzvaných Duckého zmeniek, na základe ktorých si viaceré subjekty, medzi inými napríklad Union banka, po jeho smrti začali robiť nároky na vyplatenie stámiliónových súm v slovenských korunách. Malo ísť o odmenu za obchodné alebo finančné služby, ktoré však nikdy neboli vedené v účtovníctve plynárenského priemyslu. S najväčšou pravdepodobnosťou boli iba fiktívnymi službami.
Za dosiaľ nie úplne vyjasnených okolností zomrel aj bývalý poslanec František Gaulieder, ktorého v marci tohto roka zrazil vlak. Gaulieder bol zakladajúcim členom Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko. Známy sa stal tým, že ho 4. decembra 1996 proti jeho vôli zbavil vládny tábor poslaneckého mandátu po tom, ako vystúpil z parlamentného klubu HZDS.
Kriminálnych prípadov s politickou príchuťou však bolo počas štvrťstoročia samostatného Slovenska podstatne viac. Len máloktoré sa podarilo úplne vyšetriť. Dosiaľ tak nie je vyjasnené údajné zbitie vysokoškoláčky maďarskej národnosti Hedvigy Malinovej, ktorú mali v auguste 2006 v Nitre zraniť slovenskí nacionalisti, alebo vražda študenta filozofickej fakulty Daniela Tupého dobodaného v novembri 2005 na Tyršovom námestí v bratislavskej Petržalke. Ten sa mal stať obeťou skupinky neonacistov.