Rozsiahle čistky v armáde odštartoval Stalin popravou prominentného maršala

Správy o odhalení nepriateľov štátu sa už stali bežnou súčasťou života sovietskej spoločnosti. Sú ich stovky, tisíce a ich mená spravidla väčšine ľudí nič nehovoria. Hoci z času na čas sa objavia výnimky.

Ako pred niekoľkými mesiacmi, keď boli z rozvratnej činnosti obvinení a následne za ňu vo veľkých procesoch aj odsúdení bývalí členovia najvyššieho straníckeho vedenia Zinoviev, Kamenev, Bucharin a ďalší. A teraz znovu...

Je piatok 11. júna 1937, keď občania Sovietskeho zväzu čítajú v novinách stručnú informáciu, že „prvý námestník ľudového komisára obrany Michail Tuchačevskij a ďalší siedmi vysokí armádni dôstojníci boli obvinení zo zločinu zrady sovietskej vlasti“.

Tentoraz sa však žiadny veľký verejný proces nekoná. „Mimoriadny súd uznal všetkých obžalovaných za vinných a odsúdil ich na trest smrti zastrelením,“ dozvedajú sa ľudia hneď na druhý deň, už po tom, ako bol rozsudok vykonaný.

Kampaň odhaľovania nepriateľov, počas ktorej si naozaj nik nebol istý, či sa sám niečím neprevinil, zasiala v 30. rokoch v sovietskej verejnosti strach a nedôveru. Každý pochopil, že lepšie je so všetkým súhlasiť. A hoci sa mnohí možno čudujú, že práve Tuchačevskij, oslavovaný vojenský veliteľ a jeden z prvých sovietskych maršalov, ktorý ešte nedávno stál spolu so Stalinom na prvomájovej tribúne na Červenom námestí, bol odhalený ako zradca, pochybnosti si nechávajú pre seba.

Hudobný skladateľ Dmitrij Šostakovič nie je výnimkou. Až o tri desaťročia neskôr napíše vo svojich memoároch, ako sa v júni 1937 cítil: „Správa o poprave Tuchačevského bola pre mňa hroznou ranou. Akoby ma zrazu zahalila nekonečná temnota, zdalo sa mi, že spolu s ním zabili aj mňa.“

S odsúdeným maršalom ho spájalo dlhoročné osobné priateľstvo, priznal však, že si tiež kládol otázku, či naozaj nepaktoval s nepriateľmi a nepripravoval prevrat.

Preceňovaný i zaznávaný

Vo všeobecnom povedomí existujú takpovediac dve podoby maršala Michaila Tuchačevského. Najmä sovietska historiografia po roku 1957, keď bol ako obeť stalinského teroru rehabilitovaný, ho vykresľovala ako jedného z najlepších a najschopnejších armádnych veliteľov, miestami až vojenského génia.

Oponenti zase namietali (a dodnes namietajú), že bol v prvom rade teoretik a jedinou schopnosťou, ktorú preukázal, bolo potláčanie vzbúr v počiatkoch existencie boľševického štátu. Tento rozpor pretrváva stále a pravda bude zrejme ...