Sú to už štyri roky, čo emigroval. Do zahraničia vtedy odchádzal s presvedčením, že sa tam znovu naplno zapojí do politickej činnosti, lenže veľmi rýchlo precitol. Československí exiloví politici ho neprijali, nezabudli mu totiž jeho postoj vo februári 1948, keď sa komunisti chopili moci, ani následnú účasť v Gottwaldovej vláde. Časom sa mu síce podarilo nadviazať zopár kontaktov, v podstate však bývalý predseda sociálnej demokracie zostával v izolácii.
Samota Bohumila Laušmana ubíja, prehlbuje jeho depresie, a on čoraz viac pije. No nie sú to iba nenaplnené politické ambície, čo ho sužuje. Ešte viac sa trápi pre svojich najbližších.
Manželka a obe dcéry mali pôvodne tiež ujsť na Západ, lenže ešte pred hranicami ich zadržali a skončili vo väzení. Vie, že ich odtiaľ nedostane, chcel by im však aspoň nejako pomôcť. Lenže ako? Snaží sa s nimi nadviazať čo i len najmenší kontakt, no márne. Keď zrazu...
Podvečer 23. decembra 1953 ho navštevuje v jeho salzburskom podnájme starý priateľ, rakúsky socialistický politik Hermann Rauscher. Neprichádza len tak, pre Laušmana, ktorý sa mu pred časom zdôveril, že hľadá pomoc, aby sa mohol spojiť s domovom, má dobrú správu.
„Jeden známy by v tejto veci vedel čosi podniknúť a dokázal by do väzenia doručiť aj nejaké veci,“ oznamuje mu.
Frustrovaného 50-ročného muža akoby v tej chvíli pokropila živá voda. Zoberie peniaze, ktoré nedávno zinkasoval za vydanie svojich kníh a spolu s Rauscherom odchádza za oným známym.
Bohumil Laušman netuší, že padá do pasce, že jeho priateľ, rovnako ako muž, s ktorým sa stretávajú v krčme na okraji mesta, sú agenti československej Štátnej bezpečnosti. A rovnako netuší, že do jedného z mnohých pohárikov, ktorými si v ten večer pripíjajú, mu Rauscher nasypal drogu.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.