Ak by ste mali Alexandra Dubčeka charakterizovať troma prívlastkami, aké by to boli?
Viera v komunizmus, úrad a aparát a politická slabosť.
Začala by som tým posledným, pretože napriek tomu bol prvým mužom Komunistickej strany Československa. Ako to teda z vášho pohľadu dotiahol tak ďaleko?
Základ je uvedomiť si vôbec to, ako vnímame politiku. Pretože politika v súčasnosti alebo, naopak, za prvej republiky bola trochu iná v zmysle súperenia politických strán, hľadanie roly opozície a koalície, jednoducho je to iný pôdorys. V roku 1968 už máme situáciu dvadsať rokov po februárovom prevrate ‘48 a základom je aparát. Tí ľudia žijú vlastne v organizme jednej strany a či už sú schopní viac alebo menej, pohybujú sa v podstate v jednom rybníku. Ktorý je síce diverzifikovaný, ale nie je to úplne klasická politika. No a práve tam sa objavila spomínaná diverzita, keď na jednej strane v roku 1967 prichádza útok na staré vedenie, na Antonína Novotného, ktorý vedú najmä reformisti. Ľudia, ktorí sú, naopak, konzervatívni, sa boja, že to pretečie do nejakej veľkej reformy, ale ani jedna zo strán nie je natoľko silná, aby pritlačila druhú.
Ako do toho zapadá Dubček?
Preto sa hľadal niekto „uprostred“, čo je presne Dubček. Nie je žiadny veľký reformista, ale zároveň nie je ani stuhnutý konzervatívec. Nechcem povedať, že im len zostal, pretože bol vo výraznej pozícii v slovenskej komunistickej strane, pohyboval sa v centrálnom aparáte, mal za sebou skúsenosti z 50. rokov. No nie je to ani ľudový rétor Smrkovský, nie je to ani intelektuál Mlynář, a nie je to, naopak, konzervatívec typu Biľaka či Indru. Je uprostred, no zároveň nie je pragmatik. On je človek, ktorý je svojím spôsobom solitér a nakoniec to naňho dopadne. Už z tohto opisu je jasné, že vysvetliť celú situáciu je relatívne zložité. Pretože nedá sa jednoducho iba povedať, že im zostal alebo bol v strede, vždy to má nejaké ale.
Čiže by sa s trochou zveličenia dalo povedať, že sa ocitol v správnom čase na správnom mieste? Alebo spýtam sa inak, chopil sa šance, ktorú dostal, výraznejším spôsobom, ako sa od neho očakávalo?
Myslím, že tak ako on vyplynul zo situácie v januári ‘68, tak jeho úloha v nasledujúcich mesiacoch vyplynula z reality spoločnosti a strany medzi februárom a augustom. A jeho pád vyplynul zo situácie medzi augustom ‘68 a aprílom ‘69 (úsmev). Nemyslím si, že bol aktívny veľký hráč. Napokon, celá komunistická strana ide v tomto období trošku na vlne cunami vtedajšej spoločnosti a uvoľňuje veci, keď už ľudia chcú oveľa viac. Podľa mňa Dubček nie je nejakým hýbateľom, určite sú tam oveľa aktívnejší hýbatelia z hľadiska reformy. Zdeňka Mlynářa spomínam naschvál, pretože ono to musí mať aj nejaký intelektuálny motor. Dubček má potom skôr rolu usmerňovania prúdu, nestratiť výraznú rolu komunistickej strany na jednej strane, ale zároveň ľuďom dať povedzme nádej reformovaného socializmu. Aby sa uprostred procesu uvoľňovania či otvorenejšej spoločnosti nestratila rola komunistickej strany. O to mu, myslím, primárne išlo. Ale že by sme medzi januárom a augustom ‘68 mali aktívneho Alexandra Dubčeka... Nemám rád slovo symbol, ale on je symbolom aj počas tej doby, keď má byť aktívnym politikom. On vlastne viac žije tým obrazom a ľudia žijú jeho obrazom, než že by sme tu mali manévrujúceho politika, ktorý zisťuje, že má medzinárodný problém. Čo sa stalo vzápätí, od marca, je už problém, o ktorom ide medzi drážďanskou schôdzkou a okupáciou. Takže nevidím nejakú aktivitu smerom k tomu: teraz budem modelovať spoločnosť, ale skôr budeme v úvodzovkách ani nie brzdiť, ale v medziach zákona a v medziach možností manévrovať. Umanévruje...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.