Ako je možné, že o mužovi, ktorý zvíťazil v ankete o najväčšieho Slováka, vychádza prvá vedecká monografia až 102 rokov po jeho smrti?
V medzivojnovom období, keď Štefánik zomrel, ešte nemožno hovoriť o vedeckých monografiách. Potom prišlo 40-ročné obdobie komunizmu, ktoré bolo poznačené najmä protištefánikovským pamfletom od Ľudovíta Holotíka – Štefánikovská legenda a vznik ČSR. A ďalšie popularizačné biografie, ktoré vyšli, boli reakciou naň.
Aj od pádu režimu však uplynulo dosť desaťročí.
Áno, ale ide o náročnú tému. Keď to chce človek urobiť poriadne, musí vedieť jazyky. Najmä francúzštinu, samozrejme, angličtinu, ideálne taliančinu, ruštinu. Štefánik veľa cestoval, takže treba pochodiť krajiny, ktoré navštívil. Aj predtým sme o ňom mali dosť veľa informácií, takže ich prehĺbenie už muselo ísť naozaj na doraz. Takže toto je asi ten dôvod.
Pamätáte si moment, keď sa u vás zrodila fascinácia Štefánikom?
To si, samozrejme, pamätám, ale išlo skôr o impulz než o fascináciu. Na vysokej škole – študoval som francúzštinu a históriu – za mnou prišiel môj učiteľ, profesor Róbert Letz: Michal, je tu taká ponuka, nechcete ísť študovať Štefánika do Paríža? Samozrejme, súhlasil som. Spätne som sa dozvedel, že v Paríži na Sorbonne bol profesor Antoine Marès, ktorý písal monografiu o Benešovi, a jeho asistent, Alain Soubigou, zas biografiu o Masarykovi. A profesor Miloš Mistrík, ktorý tam chodil, ich provokoval, že prečo nepíšu o Štefánikovi, ktorý bol pritom francúzsky občan. Zareagovali, že ak chce aj Štefánika, nech im niekoho pošle. A ten niekto som bol ja.
Výsledkom bola popularizačná monografia, ktorá vyšla v roku 2012. Čo boli tie najzásadnejšie otázky, ktoré vás poháňali do výskumu k vzniku tejto druhej, tentoraz už vedeckej biografie?
Moja zásadná otázka bola, ako sa Štefánik stal národným hrdinom. Ako chalan z myjavských kopaníc vyhrá o sto rokov po svojej smrti anketu o najväčšieho Slováka.
Nestačia na vysvetlenie tejto otázky Štefánikove ohurujúce schopnosti a nesmierne široký záber aktivít?
Myslím si, že nie. To je, samozrejme, dôležité, ale ide iba o jednu zložku Štefánikovho úspechu a ja som sa snažil poukázať aj na ďalšie.
A ktoré to teda sú?
Napríklad, že Štefánik si už za svojho života budoval vlastnú legendu. Veľmi mu záležalo na tom, ako sa o ňom hovorilo, vytváral okolo seba auru výnimočnosti a darilo sa mu v tom. Ďalšou vecou bolo budovanie sociálneho kapitálu, teda známostí. V tomto smere bol veľmi šikovný, na spoločenskom rebríčku vedel vystupovať veľmi rýchlo. Zoberte si, že v roku 1904 prišiel do Paríža ako chudobný študent, ktorý nevedel po francúzsky, a o desať rokov mu písal predseda francúzskeho senátu, že dúfa, že sa po operácii skoro zotaví. Tento spoločenský postup je veľmi dôležitý a ja mapujem, ako si Štefánik tie známosti budoval. Veľmi dôležitým faktorom je tiež jeho smrť. Zomrel mladý, pri leteckej katastrofe, čo je romantický rys. A stalo sa tak skôr, než sa mohol zapojiť do vnútorných konfliktov v 1. ČSR, čiže zomrel v úplne ideálnom čase na to, aby sa mohol stať národným hrdinom. Tým, že sa nestihol politicky...
Zostáva vám 85% na dočítanie.