„Mal som jeden a pol roka, keď mi otec odišiel do Ameriky. Hovorí sa, že dieťa si pamätá neobyčajné udalosti, súvisiace s jeho životom, asi od tretieho roku svojho veku, no ja sa pamätám ešte i na to, keď ma otec pojal za ruku, viedol hore kopcom do hustej kružiny a ukázal mi vtáčie hniezdo so štyrmi mláďatami. Aké to boli vtáčatá, neviem, lebo vtedy som ešte bohatý svet vtákov nepoznal. Len to viem, že vtáčatá boli nasivasté a jedno z nich som si chcel vziať. Ale otec to nedovolil.“
Vyrastať bez otca je vždy trauma. A závisí od osobnosti a okolností, ako ju človek spracuje. Ľudo Ondrejov, narodený 19. októbra 1901 ako Ľudovít Mistrík, bol z rodu vnímavých a krehkých jedincov. Otec mu chýbal bytostne. Už ako dospelý si ich vzťah „poistil“ aspoň tým, že sa z Mistríka stal Ondrejov.
Ako dieťa stratu nahrádzal fantáziami: najviac ho fascinovala predstava otca ako siláka so zbojskou náturou, pre ktorú ho zabili zbojnícki kumpáni.
Nábytkár Ondrej Mistrík v Amerike nezomrel, ako sa vravelo po dedine. Akurát sa k manželke a siedmim deťom už nikdy nevrátil. Existujú aj teórie, že na Slovensko predsa len prišiel, avšak s inou ženou.
Notár, šofér, básnik
Ľudo Ondrejov sa narodil v chorvátskom Slanje, no bol ešte bábätko, keď sa rodina vrátila domov na Slovensko. Vyrastal v dedine Kostiviarska, ktorá je dnes súčasťou Banskej Bystrice. V chudobe, avšak v úzkom styku s prírodou, ktorá cibrila jeho obrazotvornosť a navracala mu pocit bezpečia, o ktorý ho obral otcov odchod.
Celý život ju uprednostňoval pred mestom a pretechnizovaným svetom, ktorému nedôveroval. Jeho ranú mladosť okrem silného vzťahu k matke poznačila aj robota, tvrdo drel už od dvanástich.
„Prvá moja práca bola na veľkej tehelni. Rástol som veľmi rýchle, takým chlapcom hovorievali, že sú vyhúknutí, preto ma zaradili k robote chlapskej a dali mi aj chlapskú plácu. Ale musel som vstávať ráno o štvrtej. Robili sme denne štrnásť hodín. Prichádzal som domov ukonaný a slabý pre nedostatok výživného jedla. Bola to dobrá príprava pre tuberkulózu.“
S nevšedným literárnym talentom Ondrejova sa ako úplne prvá zoznámila dievčina, ktorá ho požiadala o verš do pamätníčka.
Sedemnásťročný Ľudo jej ho popísal od prvej po poslednú stranu: básňou o májovej noci.
Po štúdiách začal pôsobiť ako notár, no čoskoro prácu úradníka vymenil za autodielňu. V spoločnosti jednoduchých chlapov sa cítil lepšie. Napokon sa ku kancelárskej práci predsa len vrátil, ale medzitým si ešte vyskúšal chlebíček šoféra z povolania.
Mal 22 rokov, keď mu v Národných novinách vyšla prvá báseň. Niesla názov Krôpky, podpísaná bola pseudonymom Ľ. M. Ondrejovič, a viac než mladícka radosť jej dominovali sklamanie a beznádej. Všetkým ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.