Propaganda pre ľudákov, metál od komunistov: Hrušovský bravúrne opísal zákopy, aj klamal o SNP

Ak by sa vytvoril rebríček najpodceňovanejších slovenských autorov, Ján Hrušovský by sa zrejme zmestil do prvej desiatky.

„Prvé zbierky jeho próz dodnes patria k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej literatúre vzniklo,“ komentuje spisovateľ Pavol Rankov.

Inšpiráciou mu boli nielen zákopy prvej svetovej vojny, ale aj nové európske literárne smery: modernizmus a expresionizmus, ktorých prvky sa snažil do slovenskej literatúry programovo vnášať, ako pre HN magazín píše Tomáš Horváth, spisovateľ a literárny vedec z Ústavu slovenskej literatúry SAV.

„Stavil na fabulačné majstrovstvo, gradovanie napätia a ostré nečakané vypointovanie príbehu.“

Typickou črtou Hrušovského vrcholných diel boli zrážky literárnych postáv s vlastným osudom. Ako v prípade mníšky Doloresy, usmrtenej sochou Krista. Zrúti sa na ňu, keď sa mu pološialená z rozporu medzi askézou a túžbou po fyzickej láske vrhne „do náručia“.

​Zápisky z frontu

Ján Hrušovský sa narodil 4. februára 1892 v Novom Meste nad Váhom. Vyrastal však v Martine, v obklopení významných súdobými osobnosťami na čele s „baťkom Vajanským“. A tiež v ovzduší odkazu svojho starého otca, politika, publicistu a básnika Viliama Paulinyho-Tótha, ktorý zomrel pätnásť rokov pred jeho narodením. Vo svojich memoároch na toto obdobie nostalgicky spomínal ako na stratený raj.

Pod vplyvom pragmaticky zameraného otca právnika vyštudoval vyššie obchodné školy v Martine a Revúcej a zamestnal sa ako praktikant Slovenskej banky v Novom Sade, neskôr účtovník v Ružomberku.

Vypuknutie prvej svetovej vojny ho zasiahne ako vojaka povinnej služby a celé štyri roky napokon strávi na fronte – najskôr na východnom, neskôr na talianskom. Priamo z bojiska posiela do časopisu Živena svoje zápisky, ktoré po vojne vyjdú knižne pod názvom Zo svetovej vojny. Ján Hrušovský sa tak dostáva do prvej línie tých, ktorým – slovami literárnej vedkyne Dagmar Kročanovej – pripadne úloha „byť mediátorom desivého“.

Každá vojna je strašná, no prvá svetová bola strašná úplne osobitým spôsobom, a na psychike jej účastníkov sa prejavovala inak ako predošlé. „Vojaci v zákopoch boli dlhé mesiace vystavení chladu, vlhku, špine, blatu. Bezprostredný telesný kontakt so zemou znásoboval pocit premeny, splývania so zemou, hnitia, pochovania zaživa. (...) Potlačenie agresivity (dominancia delostrelectva znemožňova...