Zastala sa kolegov, režim ju odstavil. Spisovateľke Hane Ponickej odvaha nikdy nechýbala

Bolo to trochu bizarné, no po čase sa už nikto nečudoval tomu, že Hana Ponická počas stretnutí literátov v budmerickom kaštieli sedávala za jedným stolom so svojím súčasným aj s dvomi predošlými manželmi. Dospieť k takémuto súzvuku „ex“ chce prinajmenšom trochu šťastia.

Avšak každému, kto túto ženu niekedy stretol, bolo jasné, že nejde o náhodu.

„(...) krehké, drobné žieňa počernej tváre a úprimného, prenikavého pohľadu, ktorý čímsi chytal za srdce, práve tak ako aj jej zvláštne podfarbený hlas,“ opísal charizmu Hany Ponickej spisovateľ Ján Marták.

„V celom jej zjave bolo čosi neobyčajne prívetivé, veľmi prosté a príťažlivé. Vše sa v očiach mihla šibalská iskierka, keď ústa vyslovili naoko veľmi naivnú otázku, ktorú sa často nikto z prítomných neopovážil opýtať, aby ho neobvinili z kacírstva. Nepočul som ju nikdy kričať: že cisár je nahý, na to nemala dosť teatrálnosti v sebe, ale keď takúto skutočnosť zbadala, vždy to konštatovala nielen sama sebe, ale aj svojim spoločníkom. Bola skôr plachá a skromná, neusilovala sa upútať na seba pozornosť, ale vedela si stáť na svojom, keď ju logika priviedla k istému stanovisku.“

Poklony jej skladali dokonca aj eštebáci. „Vy máte taký milý úsmev, pani Ponická, s vami sa dobre rozpráva, ale len kým nie ste zlostná, povedali to aj moji ľudia,“ vyjadril sa jeden z tých, ktorí na ňu boli nasadení.

Na zlosť mala haličská rodáčka a jedna z mála Sloveniek, ktorá bola pre svoj odpor voči režimu postavená až pred súd, dôvodov viac ako dosť. Našťastie – pre ňu samotnú, Československo, a možno aj súdruha eštebáka – ju dokázala premieňať na tvorivé a konštruktívne činy.

Od literatúry k medicíne a späť

Hana Ponická sa narodila 15. júla 1922 v Haliči pri Lučenci do rodiny, v ktorej – ako píše pre Klubové listy historička Helena Nosková – hrali vzdelanosť a etika prvoradú úlohu.

„Jej otec Július Ponický bol známym právnikom; v rokoch prvej republiky bol vrchným inšpektorom nad súdmi Slovenska a Podkarpatskej Rusi a vychoval v dcére veľký zmysel pre objektivitu, spravodlivosť, morálku, vštepil jej základy kritického myslenia, húževnatosť i zmysel pre povinnosť.“...