Píše sa rok 1885 a na pozemkoch patriacich v tom čase už známemu inžinierovi a konštruktérovi v Paríži sa týči obrovitá socha. Má podobu ženy – bohyne, v jednej ruke drží knihu, v druhej, vztýčenej, pochodeň a medenými očami odhodlane hľadí do diaľky.
O niekoľko dní ju rozmontujú, naložia na lode a cez Atlantický oceán prepravia do nového domova, kde ju opätovne poskladajú ako obrovské puzzle. Už onedlho sa stane nezmazateľným symbolom krajiny „netušených možností“ a voľného trhu, ktorá sa v nasledujúcom storočí premení z niekdajšej kolónie na svetovú superveľmoc.
Gustavovi Eiffelovi sa tak podarí niečo, čo hádam žiadnemu inému dizajnérovi či architektovi, a to stáť pri zrode hneď dvoch legendárnych stavieb, ktoré sa stanú ikonami a poznávacími značkami Spojených štátov amerických a Francúzska.
Pritom nebyť Eiffela, Socha slobody by dnes vyzerala možno inak a možno by dokonca nebola ani taká vysoká a majestátna.
Dostal sa k nej až v roku 1881, to už bola na svete jej hlava, ramená i pochodeň. Tým dal podobu architekt Eugène Viollet-le-Duc, jeden z duchovných otcov nápadu i realizácie. Keď však v roku 1879 zomrel, projekt bol ohrozený.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
