„Chcem Vás nasledovať ako študent i dospelý človek. Budete mi vzorom svedomitej práce za vlasť. Vaše heslo ‘Veritas vincit‘ bude i mojím heslom v celom živote. Chcem sa riadiť Vaším príkladom. Dúfam, že ešte mnohokrát budeme sláviť 7. marca. Prajem Vám mnoho zdravia, úspechu v práci a dlhé roky...“
Úryvok z pozdravu k narodeninám prvorepublikového prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka napísal žiak Augustín Husák ako tretiak na gymnáziu. Pravdepodobne nemal ani tušenie, že raz podobné zdravice budú prichádzať od detí z celej republiky jemu. A že podobne ako tie jeho budú o niekoľko desaťročí svojím obsahom pôsobiť úsmevne či protirečivo.
Zaiste, všetci dobre vieme, že mladícka naivita a idealizmus vyprchá väčšinou až príliš skoro. V prípade malého Augustína však majú tieto riadky obzvlášť paradoxný podtón.
Rovnako ako epizódka, keď sa ešte ako chlapec prechádza s otcom po rodnej Dúbravke (dnes miestnej časti Bratislavy). Stretli miestneho farára, ktorý Augustína pohladil po vlasoch so slovami, že by mohol byť dobrý biskup. No chlapec na pobavenie oboch dospelých zahlásil: „Nie, ja raz budem pápežom.“
Ani jedna z týchto detských túžob či možno vidín sa nesplnila. Na muža, ktorý z tohto chlapca vyrástol, sme zvyknutí sa pozerať cez prizmu jeho politických činov a odkazu.
Skúsme sa však ponoriť hlbšie a poodhaliť Gustáva Husáka ako človeka. Človeka odhodlaného, chybujúceho, omylného, no i silného a traumatizovaného súčasne. Možno tak jeho portrét v našich pamätiach získajú viac farby a plasticity. Pretože jeho cesta životom zďaleka nebola čierno-biela.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
Zostáva vám 90% na dočítanie.
