Máloktoré umelecké dielo v dejinách dokáže vyvolať také silné emócie ako Michelangelova Pieta. Iba dvadsaťtriročný umelec si pri jej tvorbe dovolil čosi dovtedy nevídané: do zobrazenia Panny Márie s mŕtvym Kristom v náručí vložil nielen náboženské city, ale aj ľudské pohnutie.
Je to tiež jediné súsošie, na ktorom zanechal svoj podpis. Vyžarovanie Ježišovho bezvládneho tela na kolenách nepravdepodobne mladučkej a pôvabnej matky svojou intenzitou dokonca spôsobilo niekoľko drám.
Aj v tomto zmysle je jeho spätosť s príbehom rozorvaného talianskeho tvorcu pozoruhodne symbolická.
Opatrovateľkino mlieko
„Tvrdil, že nie je architektom, ale postavil Chrám svätého Petra v Ríme. Vyhlasoval, že nie je maliarom, ale vytvoril fresky v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne. Chcel byť iba sochárom, a tak vytesal do mramoru Dávida, Pietu či Mojžiša. Symbol renesančnej geniality. Samotár, pre ktorého umenie bolo bremeno, ale aj dar plný povinnosti voči ostatným ľuďom. Popudlivý mizantrop, ale aj človek obdarený božími rukami.“
Takto predstavuje Michelangela Buonarrotiho portál Encyklopédia poznania. A pokračuje:
„Jediný, kto mu mohol konkurovať v bezhraničnom talente, bol Leonardo da Vinci. Po jeho smrti v roku 1519 zostal tvorca Dávida na renesančnom nebi sám. To už mal za sebou svoje slávne sochy i strop Sixtínskej kaplnky. A pred sebou vedomie, že odteraz bude s umeleckou agóniou a extázou sám. Človeka považoval Michelangelo za jedinečnú, takmer božskú bytosť. Preto aj umelca chápal nie ako chladného bádateľa, ale ako tvorcu, ktorý svojimi rukami dáva mŕtvej hmote život. Michelangelo sa zmietal v ustavičných pochybnostiach. Má svoj talent považovať za požehnanie alebo prekliatie? Stavy depresívnej beznádeje sa uňho prudko striedali s náladami, keď chcel obsiahnuť vesmír.“
Emočná rozkolísanosť nebola len dôsledkom mimoriadneho talentu, ale aj neľahkého detstva. A on si bol týchto súvislostí vedomý. Za svoje životné motto si zvolil sochárske pravidlo svojho učiteľa Bertolda di Giovanniho: Vulnera ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.