Filozofku Simone Weilovú nasmerovala túžba po pravde a poznaní nešťastia do továrne i na španielsky front

Bola excentrická. A to takmer vo všetkom. V dvanástich ovládala starú gréčtinu a neskôr sa naučila sanskrt, aby si mohla prečítať Bhagavadgítu, jednu z najvýznamnejších posvätných kníh hinduizmu v origináli.

Často nosila pánske oblečenie a od tínedžerských rokov cielene zakrývala svoju fyzickú krásu. Niekoľko rokov strávila v továrňach Renaultu a Alsthomu, aby prenikla do „nešťastia robotníkov“ a počas vojnových konfliktov sa napriek podlomenému zdraviu a mimoriadne citlivej povahe pripojila k odboju. 

  

Od raného detstva jej nadanú myseľ intenzívne zamestnávali najmä dve témy: nešťastie a pravda. Spôsob, akým na ne za 34 rokov svojho života odpovedala – v podobe činov aj myšlienok – vzbudzujú natoľko hlboký rešpekt, že mnohí ju nazývajú najväčšou sväticou 20. storočia.

A tiež najinšpiratívnejšou kresťanskou mysliteľkou a mystičkou. Napriek tomu, že (vysoko pravdepodobne) nikdy nebola pokrstená.

Premenená depresiou

Simone Weilová sa narodila 3. februára 1909 v Paríži ako mladšie dieťa do dobre situovanej rodiny lekára Bernarda a jeho ženy Salomey. Ako polročnú ju postihol ťažký zápal slepého čreva, v dôsledku čoho ju celý život trápili zdravotné problémy: najmä v podobe silných, dlhotrvajúcich migrén a celkovej slabosti.