Zásahy režimu ho neodradili. Prozaik a scenárista Alfonz Bednár unikal súdruhom v literatúre i vo filme

Jeho rodiskom bola Neporadza, nenápadná dedinka nachádzajúca sa na okraji Bánovskej pahorkatiny a južných svahoch Strážovských vrchov. Alfonz Bednár sa tu narodil 19. októbra 1914 a dodnes patrí k jej najslávnejším rodákom popri Jozefovi Kyselicovi, bývalom jezuitskom provinciálovi.

Do týchto končín sa presťahovala už rodina jeho starého otca z nemenej svojráznej Moravy.

Boli to ťažké časy, keď sa novovzniknutá Československá republika spamätávala z hrôz vojny – v tom čase sa ešte nenazývala prvá svetová, ale veľká – a zároveň potrebovala naštartovať vlastnú životaschopnosť. Alfonz Bednár si vidiecke prostredie cenil.

V rozhovore pre Literárne noviny sa v roku 1967 vyjadril, že mu liezla na nervy slovenská literatúra o dedinskom človeku, pretože ho vykresľovala ako primitíva. Podľa neho bol dedinský človek jedným z pilierov utvárania hodnôt. Aby obstál, musel predsa niečo vedieť a musel sa vyznať.

Fakt, že na svet sa pozeral svojbytne, inak ako jeho súčasníci, sa pozitívne prejavila i v jeho tvorbe. Vráťme sa však na začiatok.

   

Po ukončení ľudovej školy začal v roku 1926 navštevovať cirkevné gymnázium v Nitre. Jeho spolužiakom bol Dominik Tatarka, ktorý ho sprevádzal počas štúdií až na univerzitu. Obaja napokon maturovali na reálnom gymnáziu v Trenčíne, kam prestúpili v roku 1930.