Príbeh latinčiny: Jazyk, ktorý používal pôvodne iba jeden malý kmeň ovládol na stáročia Európu

Profesor Hrbolek v známej komédii Oldřicha Lipského Marečku, podejte mi pero! je neochvejne presvedčený, že „i skladník ve šroubárně si může přečísti Vergília v originále“. Lenže to by sa musel skladník najskôr jazyk Vergília, Ovídia či Cicera naučiť.

Kedysi nebola znalosť latinského jazyka ničím neobvyklým, na území dnešného Slovenska sa latinčina používala do 19. storočia a ešte dlho potom sa vyučovala na stredných školách.

Dnes je reč, na ktorej v podstate vyrástla európska civilizácia a dala základ románskym jazykom, pre väčšinu ľudí neznáma. Ak teda práve necitujeme známe frázy typu In vino veritas, in aqua sanitas, Veni, vidi, vici či Cogito, ergo sum.

V Téme sme sa pozreli na príbeh latinčiny.

Od prajazyka k latinčine

„Latinčina bola pôvodne len jazykom kmeňa Latínov, ktorí žili v starovekej strednej Itálii v oblasti nazývanej Latium, dnes je to provincia Lazio v Taliansku,“ približuje doc. Mgr. Ľudmila Eliášová Buzássyová, PhD., vedúca Katedry klasickej a semitskej filológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Téma

​Avšak ešte predtým, ako sa dostaneme k Latínom a ich latinčine, je potrebné presunúť sa o viac ako sedem tisícročí do minulosti, keď naši predkovia hovorili proto-indoeurópčinou. O čo presne ide?

„Proto-indoeurópčina je hypotetický spoločný jazyk, ktorým hovorili predkovia všetkých tých, ktorí dnes hovoria jazykmi z indoeurópskej rodiny jazykov. Touto rodinou jazykov sa hovorí vo väčšine Európy, na Blízkom východe a v Strednej Ázii až po Indiu,“ vraví ďalšia odborníčka na latinčinu Mgr. Evina Steinová, PhD., ktorá momentálne pôsobí na univerzite v Libanone.

„Z tohto pôvodného prajazyka, dnes rekonštruovaného lingvistami, sa niekedy v období od 5. tisícročia pred n. l. postupne oddeľovali rôzne jazykové rodiny, z ktorých vznikli moderné indoeurópske jazyky.“

Významnú úlohu pri tom zohrávala migrácia. Predstaviť si to môžeme tak, že vždy, keď nejaká skupina ľudí opustila pôvodnú oblasť proto-indoeurópčiny, vzala si so sebou svoj prapôvodný jazyk, a ten sa od toho momentu začal vyvíjať vlastným spôsobom.

„A ako sa takáto odštiepená komunita ďalej delila a štiepila, tak sa odštiepili aj jednotlivé budúce jazyky a postupne sa takýmto procesom delenia a štiepenia vyvinuli z jedného jazyka mnohé odlišné jazyky a nárečia s tým istým základom,“ opisuje Evina Steinová.

Na mape Talianska v železnej dobe vidieť, že Latínovia neboli veľmi významným kmeňom. Ako pripomína Evina Steinová, Oskovia aj Umbrovia ovládali väčšie územie, pričom najmocnejším etnikom v Itálii boli Etruskovia, a na juhu polostrova vládli Gréci. Napriek tomu to boli práve Rimania, čiže jedna z komunít kmeňa Latínov, ktorým sa postupne podarilo podrobiť si ostatné komunity žijúce na Apeninskom polostrove. Wikimedia Commons

​My sa vyberieme po stopách tých vetiev komunít, ktoré sa vydali na západ, teda do dnešnej Európy. „Z tejto európskej vetvy sa v prvej polovici 3. tisícročia pred naším letopočtom odštiepila takzvaná proto-italická vetva. Podobne sa o niečo neskôr z tohto istého základu odtrhla proto-gréčtina, teda spoločný predok jazykov, ktorými sa neskôr hovorilo v Grécku, alebo proto-balto-slovančina, teda spoločný predok slovanských a baltických jazykov,“ približuje Evina Steinová.

V druhej polovici 3. tisícročia pred naším letopočtom prišli ľudia, ktorí hovorili italickými jazykmi, na Apeninský polostrov a usadili sa tu.

„Boli kmeňovou spoločnosťou, v ktorej každý kmeň mal svoj vlastný italický jazyk: Umbrovia hovorili umbrijsky, Oskovia hovorili oskicky, Faliskovia hovorili falisky a podobne. No a medzi týmito italickými kmeňmi bol aj kmeň Latínov, ktorý hovoril latinsky,“ dostávame sa vďaka opisu Evy Steinovej k vzniku latinského jazyka.

Prečo práve Latínovia?

Pri pohľade na mapu Talianska v železnej dobe je pritom zrejmé, že Latinovia neboli veľmi významným kmeňom....