Rok 1866 poznačila zvláštna udalosť. (...) Od istého času sa totiž viacero lodí stretlo na mori s čímsi obrovským, dlhým, vretenovitým, niekedy aj svetielkujúcim predmetom, väčším a rýchlejším ako veľryba.
Takto znie úvod najobľúbenejšieho románu Jula Verna Dvadsaťtisíc míľ pod morom, ktorý vyšiel o štyri roky neskôr, ako sa začína dej knihy, v roku 1870.
Ponorku si francúzsky majster v prepájaní techniky a imaginácie nevymyslel, dokonca aj jej názov, Nautilus, prebral od reálne existujúceho plavidla, ktoré navrhol americký inžinier Robert Fulton – a Francúzi ho v roku 1800 aj skonštruovali. To Vernovo však ohurovalo omnoho masívnejšími parametrami. Malo bližšie k moderným podmorským superstrojom než vtedajším protoponorkám.
Sugestívnosť jeho románu však stojí na čomsi inom: precítení a vykreslení hlbokej bázne, ktorú v nás plavidlo schopné pohybovať sa pod hladinou vody vyvoláva aj v 21. storočí.
Nečudo. Kým do vesmíru sa od apríla 1961 do novembra 2022 dostalo 367 letov s ľudskou posádkou, na dno sveta v podmorskej hlbočine – ako podotýka autor textu Podmorský vesmír v časopise Quark – sa od januára 1960 do júna 2022 pozrelo iba 27 odvážlivcov.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 75% na dočítanie.
Zostáva vám 75% na dočítanie.
