Umelec, samozrejme, nemusí trpieť, aby stvoril niečo veľké, trvalé, jedinečné. Ale stáva sa to a nájdu sa ľudia, pre ktorých sa utrpenie stalo hnacou tvorivou silou, tak ako pre iných múzy spojené s láskou, eufóriou, či napríklad hnevom.
Bedřich Smetana nepochybne trpel a práve v čase najväčšieho utrpenia vytvoril svoje kľúčové diela. Ako keby tvorbou bojoval proti bolesti, márnosti a poníženiu. Nakoniec však bola jeho choroba natoľko rozvinutá, že už mu zostávalo iba to utrpenie.
Zhasínanie génia
Pacientmi pražskej Psychiatrickej kliniky boli aj veľkí umelci ako maliar Jan Zrzavý, ktorý celý život trpel depresiami, a podobne na tom boli spisovateľ Ota Pavel alebo herec Miloš Kopecký. Liečil sa tu aj Vladimír Menšík, ktorý inak zdanlivo neustále sršal humorom.
To bolo však až mnoho desaťročí po tom, čo si zapísal doktor Guth, lekár kliniky, k dátumu 15. apríl 1884, že u pacienta Smetanu ide o veľmi vyvinutú pomätenosť: „Prvé známky ochorenia siahajú do leta minulého roka. Sťažoval sa na občasne sa vyskytujúce preludy sluchu a zraku. Hovoril, že počuje v tom kúte jasne toho alebo onoho hovoriť tak, akoby ho videl. Postupne strácal pamäť, nemohol si spomenúť na niektoré slová alebo mená, vydrží niekoľko hodín za sebou kričať, je nečistý, vodu nechce ani vidieť, v byte uvádza všetko v neporiadok, abstinuje dva až tri dni, potom zase hltavo je.“
Po týždni bol pacient prijatý na spomínanú kliniku na Katarínskej ulici, kde „bol vedomia úplne zakaleného“, nepočul a v afektoch „neprial sebe ani svojmu okoliu pokoja“. Nejedol, neustále mal halucinácie.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
