Smiech, smútok a smrť Jaroslava Haška. Autor Švejka bol mäkký človek, podľahol alkoholu, ženám i boľševikom

Keď sa Zdeněk Matěj Kuděj, spisovateľ, tulák a spolupáchateľ nespočetných žartov Jaroslava Haška začiatkom roku 1923 dozvedel, že jeho kamarát 3. januára zomrel, okamžite sa vydal vlakom do Svetlej nad Sázavou a odtiaľ kočiarom do Lipnice.

„Pochovali sme nebožtíka, ktorého telo sa už začalo rozkladať, v jednoduchej drevenej truhle, za účasti niekoľkých stoviek ľudí, hlavne ľudu robotného. Dokonca aj kapela hrala. Bol to slávny pohreb slávneho českého človeka. Najviac na ňom plakal lipnický obuvník a tiež sa po pohrebe poriadne ‚namazal‘,“ opisuje Kuděj a dodáva, že obuvník plakal aj preto, že Hašek mu dlhoval za topánky, za ohromné množstvo topánok.

Kuděj to nechápal, pretože Hašek už v posledných mesiacoch života skoro nemohol chodiť, ale obuvník mu vysvetlil, že spisovateľ tie topánky objednával ľuďom, ktorých videl bosých. To sa rozkríklo, takže ich za Haškom čoskoro chodil celý zástup...

Pohreb sa konal v sobotu 6. januára a podľa Kuděja okrem miestnych a najväčších priateľov „oficiálny svet nebol zastúpený“. Ten posledný povzdych je pre celý Haškov život príznačný. Aj preto sa jeho život skončil kdesi v pozabudnutom mestečku.

Smrť v Lipnici

Lipnicu milujem. Je to malebný kút sveta s nádherným hradom, vychýrenou krčmou, kaviarňou, malým múzeom a prívetivou krajinou. Mohol tu niekedy niekto trpieť?