Bol piatok 7. mája 1824, keď zaplnené hľadisko divadla Kärntnertortheater vo Viedni sledovalo Ludwiga van Beethovena pri prvom uvedení jeho Symfónie č. 9 D mol. Diváci počúvali jeho 74-minútové dielo s maximálnym zaujatím a nešetrili nadšeným, burácajúcim potleskom.
Aj sám autor bol v ten večer doslova vo vytržení. „Beethoven stál pred dirigentským pultom a hádzal sa sem a tam ako blázon. V jednom momente sa natiahol do výšky, v ďalšom sa prikrčil k podlahe, mával rukami a nohami akoby chcel hrať na všetky nástroje a spievať všetky party,“ zachovalo sa v spomienkach huslistu Josepha Böhma, ktorý ako člen orchestra sedel v prvom rade.
Slávny skladateľ bol totiž nielen v čase tejto premiéry, ale už aj pri komponovaní symfónie prakticky hluchý.
O sluch začal prichádzať už v roku 1796, keď mal 26 rokov. Šumelo a hučalo mu v ušiach a postupom času mal problémy s rozlišovaním vyšších tónov.
V roku 1802, keď si uvedomil, že jeho stav je nevyliečiteľný a nezvratný, Beethoven dokonca uvažoval o samovražde. Krízu však prekonal, dokonca ďalej hral na klavíri na verejnosti a pokúšal sa dirigovať.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 82% na dočítanie.
Zostáva vám 82% na dočítanie.