Strašiak, zloduch, agresor. Slnko nemá v ostatnom čase ktovieaké renomé. Najnovšie vedecké poznatky však naznačujú, že jeho nedostatok môže za množstvo zdravotných problémov.
Kedy si naše telo vytvára vlastný prirodzený „opaľovací“ krém? A prečo si slnečnými okuliarmi a krémom s vysokými faktormi narobíme občas viac škody ako úžitku?
Naši predkovia žili v súlade so slnkom. My sa ho dnes čoraz viac stránime. Ako by to malo vlastne byť?
Naši prarodičia vstávali s východom slnka a väčšinu dňa trávili vonku pri práci. Nemali umelé osvetlenie, na spánok sa ukladali krátko po západe. Možno sa ešte chvíľu venovali domácim prácam pri petrolejke alebo pri sviečke.
Svietenie – vrátane sviečok – však nebolo pre chudobnejšie vrstvy bežne dostupné. Väčšinou tak vstávali aj zaspávali so sliepkami. Počas dňa nepoužívali ochranné krémy ani slnečné okuliare. Na hlavu si uviazali šatku a nasadili klobúky. Dnes vieme, že z hľadiska biologických hodín človeka robili pre seba to najlepšie.
Ako fungujú bunkové biologické hodiny?
V roku 2017 získali americkí vedci (Hall, Rosbash a Young) Nobelovu cenu za objav molekulárnych mechanizmov, ktoré ovládajú cirkadiánny rytmus. Sú to naše biologické hodiny, ktoré predvídajú cyklus dňa a noci a synchronizujú ho s okolitým prostredím. Pomáhajú optimalizovať biologické procesy a správanie všetkých živých tvorov na zemi.
U človeka kontrolujú cykly spánku a bdenia, metabolizmus, krvný tlak, telesnú teplotu. Vedcom sa podarilo izolovať gén, ktorý tento biologický rytmus kontroluje. Vznikol nový vedný odbor – cirkadiánna biológia, ktorá skúma prirodzený denný rytmus.
Vedu o orgánových hodinách a o tom, prečo tráviť deň vonku v aktivite a v noci spať, ovládali už pred vyše 5 000 rokmi aj čínski a ajurvédski lekári. Na rozdiel od nás starým civilizáciám aj našim predkom veľmi dobre fungoval.
Kde v ľudskom tele sídlia naše vnútorné „hodiny“?
Hlavné vnútorné biologické hodiny sídlia v mozgu, v hypotalame. Sú to suprachiazmatické jadrá a informácie z prostredia získavajú cez oči, priamo zo sietnice. V roku 2002 bol nájdený tretí typ fotoreceptorov. Ide o zásadný objav, doteraz sme sa totiž učili, že máme dva typy fotoreceptorov – tyčinky zodpovedné za čiernobiele a čapíky za farebné videnie.
Hovorí sa im aj melanopsínové bunky alebo bunky azúrového neba. Sú to špeciálne gangliové bunky s obsahom melanopsínu, ktoré neslúžia na videnie. Veľmi citlivo však reagujú na svetlo. Mozgu dodávajú informácie o tom, aká je časť dňa a čo je potrebné v organizme v danej chvíli vykonať.
Napríklad, či je deň a my máme byť bdelí a aktívni, alebo je noc a potrebujeme odpočívať, regenerovať sa, opravovať... Veľmi presne zachytávajú intenzitu svetla, farebné spektrum a uhol, pod ktorým dopadá. Najcitlivejšie sú na krátke vlnové dĺžky, hlavne na modrú farbu. Keď ju zachytia, prestáva sa v tele uvoľňovať hormón spánku melatonín.
Čo sa stalo, že sme prestali počúvať vlastné, svetlom podmienené, biologické hodiny?
Všetko zmenil Thomas Alva Edison, keď v roku 1879 v meste Menlo Park v americkom New Jersey predstavil svetu vynález žiarovky. Človek si začal predlžovať deň a prestal rešpektovať prirodzené svetelné prostredie. Cez deň potrebujeme tráviť čas vonku, tvoriť, pracovať. Noc je určená na spánok, na regeneráciu, na oddych.
Keď trávime väčšinu pracovného dňa zatvorení vnútri a používame digitálne technológie dlho do noci, vysielame svojmu telu falošné svetelné stimuly. Chýbajú nám niektoré zložky slnečného spektra, ktoré k nám prenikajú iba vonku na vzduchu. To môže spôsobovať zdravotné problémy. Potrebujeme celé spektrum slnečného žiarenia a to nie je počas dňa rovnaké.
Ktoré druhy svetla z farebného spektra slnečného žiarenia sú pre naše zdravie kľúčové?
Slne...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.