Keď k vám príde človek do ordinácie, spýtate sa skôr, čo ho bolí alebo čo ho trápi?
Pýtam sa, s čím by som mohol pomôcť. Do toho sa zmestí oboje. Kým problémy jedného sa viac týkajú preťaženého, boľavého chrbta alebo kolien, druhý sa sužuje napríklad pre hádky s manželkou, ktoré sa môžu premietnuť aj do jeho zdravotného stavu.
Hovorí sa tomu: bolesť duše sa môže zmeniť v bolesť tela.
Duša? To je špecifický termín. Skôr by som si dovolil opraviť to definíciou „to, čo prežívame“. Keď sa ľudí pýtam, čo im najviac uberá životnú energiu, často hovoria, že to, čo si nosia v hlave. Naše myšlienky nám môžu energiu rovnako tak dodávať, ako aj brať. Čiže áno, naša myseľ dosť často určuje, akým spôsobom funguje celé telo. Často nedokážeme uvoľniť prsný sval bez toho, aby sme povolili aj napätie v mysli.
Funguje to teda tak, že len čo sa pohádam, môže ma rozbolieť chrbát?
Hovorím ľuďom, že medzi možné príčiny bolesti chrbta je možné okrem ničnerobenia na pohovke a nadmernej fyzickej záťaže počítať napríklad aj fajčenie alebo depresie. Na tele je čarovné, že reaguje ako celok. Existujú isté svalíky, ktoré majú prirodzenú tendenciu, aby sa skracovali, majú tendenciu k väčšiemu napätiu. A potom aj tie, ktoré majú, naopak, tendenciu k povoleniu. Dohromady by mali pracovať harmonicky, vyvážene. Práve stres, prípadne energie, ktoré sa telu nepáčia, onú vyváženosť narušujú. Všeobecne sa dá povedať, že každý, kto vstupuje do mojej ordinácie, má s takou vyváženosťou nejakým spôsobom problém. Najlepšie sa to dá rozkľúčovať u malých bábätiek.
Ako to?
Keď mám pred sebou bábätko, už svojím držaním tela a celkovým rozpoložením mi hovorí, aká energia ho obklopuje. Deti sú od svojho okolia závislé. Ak prístup k nim nie je milý, pokojný a láskyplný, hneď sa to odrazí – napríklad sa horšie opierajú o laktíky, horšie trávia, horšie spinkajú. Celkový zdravý vývoj niekde viazne.
My si myslíme, že dieťa je zlostné. A pritom je to naša vina?
Plač alebo inak prejavovaná nevôľa u bábätka je vždy správou pre nás, že niečo v okolí nie je dobre. Dieťa je to najdokonalejšie a zároveň najnevinnejšie stvorenie na svete. Záleží čisto len na nás, ako dokážeme okolie okolo neho nastaviť. Často sa mi stáva, že sa bavím s mamičkami o tom, ako majú s dieťaťom cvičiť. Hneď po tom, ako spolu s týmto cvičením upravia aj odovzdávanie energií smerom k dieťaťu, zrazu sa nestačia diviť, ako veľmi sa ich potomkovia menia. Dojčatá už vôbec nie sú nevrlé, nezlostia sa, neplačú. Stačí pár dní – čím menšie dieťa, tým rýchlejšie to funguje. Jedna mamička mi po podobnej skúsenosti povedala, že som jej syna snáď musel očarovať. V tom však nie je žiadna mágia, ide skutočne len o zmenu prístupu k bábätku.
Čo si mám pod takou zmenou prístupu predstaviť?
Trebárs len jemnejšiu intonáciu hlasu. Šetrnejšiu a pomalšiu manipuláciu s bábätkom. Hneď ako dieťa začne liezť, často sa kopia aj všelijaké zákazy. „Toto nesmieš, tam nechoď, to nerob, tu budeš sedieť.“ Samozrejme, koľkokrát je to nevyhnutné z hľadiska bezpečnosti, ale nemali by sme tým bábätko zahlcovať. Vôbec nie som zástancom nezodpovedného správania k deťom. Ale stáva sa, že našimi prehnanými predstavami o nutnom bezpečí si bábätká uzurpujeme. Berieme im možnosť rozvinúť sa, niečo objaviť. Berieme im záujem. Na prístupu k bábätkám sa dá zlepšovať všeličo.
Nedávno sme v ordinácii budili s oteckom jeho malú dcérku. A on sa čudoval: „Teda takto v pokoji sa zatiaľ nikdy nezobudila!“ A to len stačilo neponáhľať sa, nechať ju pomaly rozpozerať sa. Zase to bolo v tých energiách, ktoré vysielame aj prijímame. Rovnaké to je pritom ako vo vzťahu dospelý – dieťa, tak dospelý – dospelý. Práve aj spomínaná mamička si pochvaľovala, ako sa jej zlepšil vzťah po tom, čo si začala strážiť energie vysielané smerom k partnerovi. Láskyplná energia je tá najprínosnejšia a najhojivejšia energia, ktorá vo vesmíre existuje.
Nepočujete občas, že vaše metódy zaváňajú ezoterikou?
Ono by sa to tak na prvý pohľad mohlo zdať, ale existenciu energií vo vesmíre predsa zmieňoval už Albert Einstein. Úplne rovnako to funguje aj u ľudí: naše telo sa dá opísať ako zhluk energií. Myšlienky sú potom neuveriteľným generátorom našej energie. Povoliť blokádu na chrbtici sa z pohľadu fyzična, samozrejme, dá, v skutočnosti by sme však pri našich problémoch mali nezriedka pátrať ešte hlbšie, môžu totiž súvisieť s hlavou. Dnešná doba nám na bedrá nakladá strašne veľa. Každý to znášame po svojom – lepšie alebo horšie. Dôležité je, ako veľmi si to dokážeme pripustiť. Ako veľmi so sebou a svojimi energiami chceme pracovať. Ako veľmi v sebe živíme pocity ako zlosť, smútok, ľútosť. Nie každý chce zmeniť svoje myslenie.
Asi to nie je také jednoduché.
Bohužiaľ, na to nie je žiadny prepínač, ktorý by ste mohli len tak stlačiť. Je za tým vývoj, asi ako keď sa cvičením učíte povoliť nejaký sval. Aj to zaberie dospelému mesiac, pokojne dva. S vnímaním energií je to podobné.
Ako teda na to?
Osobne mám rád napríklad dalajlámove alebo Einsteinove citáty – títo ľudia sa zmenou myslenia veľa zaoberali, niekam vďaka tomu došli. Ak je človek vnímavý a nechá sa nimi inšpirovať, môže mu to v živote veľmi pomôcť.
Skúste byť konkrétnejší.
Mám príklad. Bola u mňa klientka s boľavým kolenom – nefungovalo zásluhou disbalancií spôsobených stuhnutou chrbticou. Začal som ju vyšetrovať a toho napätia som cítil naozaj nadmieru. Tak som sa začal vypytovať, ako sa má. Odpovedala, že každý deň myslí na svoju dcéru, ktorá býva 150 kilometrov ďaleko. Trápi ju, či sa má dievča dobre, či jej s rodinou nič nie je, nechýbajú im peniaze. Permanentne si živila kolotoč takých myšlienok. Keď si to vezmeme logicky, vôbec by sme si ich do hlavy nemuseli púšťať.
Prečo? Čomu to pomôže? Čo tým ovplyvníte, keď na to takto budete myslieť? V prípade tej pani bolesť nepochádzala len z chrbtice. Mala by pracovať na tom, aby svojmu trápeniu toľko nepodliehala. Rovnako ako u inej klientky, ktorá v sebe mala tiež vysokú mieru stresu. Pýtal som sa jej prečo. A ona mi vysvetľovala, že je to šesť rokov, čo jej zomrela mama. Samozrejme, chápem silnú citovú väzbu. Ale nechať sa tým zväzovať šesť rokov jednoducho nie je dobré. Chmáry majú tú škaredú vlastnosť, že v hlave dokážu rozkvitnúť do najšialenejších katastrofických scenárov. Preto by sme si ich sami nemali živiť. Dalajláma hovorí: „Ak má problém riešenie, netreba mať starosti. Ak nemá problém riešenie, starosti sú zbytočné.“ Nie je to krásny praktický návod?
Je. Ale to tej pani smútiacej za mamou asi nebude stačiť.
Samozrejme. Konkrétne v tomto prípade to však vnímam tak, že máme nejaké obdobie na odtrúchlenie a potom by sme sa, skrátka, mali onoho napätia zbaviť. Môj kamarát a človek, od ktorého sa veľa učím, Milan Studnička starší, mi rozprával: „S tým človekom môžeš stále žiť. Nemusíš si opakovať stále dokola, ako ti je smutno, ako ti chýba. Uvedom si, že smrť k životu patrí rovnako ako narodenie.“
Ako vás tak počúvam, nebývajú klienti prekvapení, keď idú za opravárom ľudského tela a vy sa s nimi zatiaľ bavíte aj o takýchto intímnych pocitoch?
Ľudia, ktorí k nám idú, už dopredu vedia, že nie sme klasická fyzioterapia alebo rehabilitácie, kde sa to celé točí len okolo toho, ako povoliť alebo posilniť sval. Ja som mal v živote obrovské šťastie, že som sa dostal k malým bábätkám a k neuveriteľnej Vojtovej metóde. Profesor Kolář, pod ktorého vedením dokončujem doktorandské štúdium, ju rozvinul. Dokázal, ako sú pohyby bábätiek prospešné aj pre nás dospelých. Vďaka nemu a už spomínanému Studničkovi som sa naučil človeka či malé dieťa vnímať komplexne.
Uvedomil som si, že v tele skutočne všetko súvisí so všetkým. Pri klientoch ma zaujíma ich životný príbeh. Vnímam ich pohyb. Zaujíma ma aj to, ako sa smejú, aké majú vrásky na tvári. Keď sa k tomu s nimi ešte porozprávam a následne si na nich trebárs aj siahnem, tak sa môžem dopracovať k správnemu riešeniu.
Vážne aj vďaka ich vráskam na tvári?
Naše telo môže poskytovať prekvapivé súvislosti. Mal som napríklad v starostlivosti jednu zubárku, ktorá prišla pre bolesť so zápästím. Hovorila: „Keď mám vŕtať stoličku vľavo hore, tak sa idem zblázniť od bolesti.“ Zápästie som jej vyšetril, nič preťažené sa mi tam nezdalo. Tak sme zmenili polohu rebier, odblokovali chrbticu a zrazu to bolo preč. Zase – žiadne kúzlo. Keď máte nepohyblivú chrbticu, môže to viesť ako k bolesti zápästia, tak napríklad lakťa. Na seminároch nie náhodou ľuďom často hovoríme, že princíp dobre fungujúceho tela je vedieť sa vystrieť a uvoľniť.
Aj toto nám pritom pekne ukazujú malé bábätká. Predstavte si trojmesačné dieťa, ktoré sa opiera o lakte. Je spokojné, usmieva sa, rozhliada sa. Pre neho je to prirodzené práve v tom napriamení, uvoľnení. Ako sme rástli, toto sme od svojich bábätkovských čias nejako zabudli – či už školou, prácou, stresom. Tuhneme. Pritom by sme mali o svoje telo starať. Nie je nutné chodiť za každú cenu k fyzioterapeutovi, úplne stačí cvičiť jogu, taiči alebo podobné cvičenia. Alebo jednoducho len viac chodiť.
Myslíte dlhé štreky?
Zas také dlhé nemusia byť, jednoducho len netreba jazdiť všade autom. Chôdza je jedným z najprirodzenejších pohybov, úžasným nástrojom na opatrovanie tela. Mnoho z nás, bohužiaľ, dnes už chodí minimálne. Niekedy mám pocit, že telo používame len ako výrobný prostriedok. Aby sme vďaka nemu zarobili peniaze, nejako fungovali. Často ľuďom hovorím, že s chrbticou je to ako so zubami. Tie chceme mať biele a zdravé, tak si ich čistíme dvakrát denne. To isté by chcelo naše telo.
Lenže robí to málokto z nás – či už nejakým uvoľnením, pretiahnutím, či cvičením. Vy sám cvičíte?
Urobil som si na sebe takýto výskum. Bol som vždy aktívny športovec, hral som futbal, volejbal. Posledný polrok som to však zredukoval na jogu. Mám pocit, že sa mi to vypláca. A hovorím to aj klientom: naozaj, stačí si len „vyzobnúť“ zopár cvikov, trebárs pozdrav Slnku, päť Tibeťanov. Jednoducho si ráno trochu pretiahnete telo, počas dňa sa potom ešte párkrát napriamite a uvoľníte. To stačí, telo vám to vráti bezbolestnosťou. Menej často znamená viac.
Lenže žijeme skôr v čase extrémov, každý druhý behá maratóny.
Vnímam ten trend. Ľudia sa ženú za adrenalínom. Za výkonom. Za tým, aby zvládli ubehnúť kilometer za štyri minúty. Z hľadiska zdraviu prospešného pohybu naše telo toto nepotrebuje.
Prečo človek vyhľadáva podobné uspokojenie?
Ľudia často hovoria, že pre nich je šport najlepším filtrom. Nie som si istý, či je takýto filter nutný. Aby sme si rozumeli: som veľkým priaznivcom pohybu a športu vôbec. Už menším priaznivcom som však v prípade vnímania športu ako kompenzácie nejakého svojho nepohodlia, nespokojnosti, nenaplnenia. Iste, taká je súčasnosť. Všade sme neustále hnaní do vyšších čísel, lepších výsledkov, rýchlostí. Nielen v práci. Aj keď ideme na dovolenku, píšeme si zoznam, čo všetko chceme stihnúť. Už to nie je tak, že by sme jednoducho len odišli na chalupu a tam pobudli s rodinou. Stále niečo musíme, musíme, musíme. Najskôr pracovať na záhrade, večer si ešte ísť zabehať, zvládnuť tých svojich desať kilometrov. Pre telesnú a duševnú harmóniu to nie je priaznivé.
Čo s tým?
Naháňame sa za statkami, nie za tým, aby sme našli svoj pokoj. Porozumenie. Nielen sami k sebe, ale aj k rodine, priateľom, partnerom. Aj toto pritom na človeka vyvíja tlak, ktorý môže mať neblahý vplyv na telo. Na svalové napätie, dýchanie, celkové postavenie chrbtice. Uvedomme si, že do značnej miery sme naozaj každý strojcom svojho šťastia. Ide teda o to, či sa nad tým včas dokážeme zamyslieť.