Naozaj platí, že každá rastlina je potenciálne liečivá, len treba spoznať jej účinky a dávkovanie?
Áno, najpopulárnejšia veta toxikológie pochádza od Paracelsa, švajčiarskeho filozofa a lekára zo 16. storočia. A poznáme ju všetci: To, či je niečo jedom alebo liekom, závisí iba od dávky. Keď vyfajčíte hoci len pár drvených semien durmanu, môžete aj zomrieť.
Rastliny z rovnakej čeľade, čiže ľuľkovec zlomocný, durman či blen, zároveň slúžia na izoláciu takzvaných tropánových alkaloidov, z ktorých hlavný je atropín – podľa latinského názvu ľuľkovca zlomocného – a ten sa v konkrétnych dávkach používal napríklad pri predoperačných prípravách alebo pri vyšetrení očného pozadia na rozšírenie zrenice.
Laicky sa však ako liečivé nazývajú len určité rastliny. Zrejme tie, ktorých liečivý potenciál je prístupný aj bez špeciálnych metód, nie?
Povedal by som to takto: to, čomu laická verejnosť hovorí bylinky – toto slovo nemáme my ako vedci inak príliš radi –, je prienik najmä z aromatických a koreninových rastlín. Čiže tých, ktoré sú pre laikov najviditeľnejšie: mäta, medovka, škorica, ďumbier, kurkuma, aníz, fenikel... A ktoré aj voňajú, pretože obsahujú prchavé zložky.
Čiže nejde o to, že by niektoré rastliny boli pre človeka mimoriadne prospešné samy osebe, ide iba o to, ako dokážeme naložiť s ich účinnými látkami.
Už zhruba pred dvesto rokmi vedci pochopili, že účinnými zložkami liečivých rastlín sú chemické zlúčeniny, a začali ich izolovať. Medzi prvé látky, ktoré sa podarilo dostatočne prečistiť a pripísať im zodpovednosť za tie-ktoré účinky, patrili alkaloidy a dusíkové bázy, napríklad morfín či kofeín.
Fytoterapia teda lieči buď práškovanou či rezanou rastlinou, alebo extraktom, čo je vždy zmes látok, alebo sa využíva len konkrétna izolovaná látka. Niektoré liečivé rastliny sa v dôsledku týchto výskumov prestali používať – napríklad náprstník, po latinsky Digitalis.
Chcete povedať, že sú nebezpečné alebo zakázané? Na čo sa prišlo?
To nie, ale napríklad náprstník sa nedá dostatočne presne dávkovať v podobe čajoviny alebo extraktu, lebo variabilita množstva účinných látok v jednotlivých rastlinách je príliš veľká. Van Gogh na jednom zo svojich slávnych obrazov stvárnil svojho lekára s byľkou náprstníka – čajom z tejto rastliny mu liečil srdcové problémy. Takýmto čajom sa však dá veľmi ľahko predávkovať – a k prvým príznakom otravy údajne patrí zosilnené žlté videnie.
Práve preto van Gogha tak fascinovali žlté lány polí či slnečnice. Bol asi priotrávený, takže ich videl oveľa žltšie. Veľmi malá dávka účinnej látky v náprstníku podporí činnosť srdca, bije pravidelnejšie a silnejšie, no keď sa dávka zvýši, srdce môže zlyhať, a to až fatálne. Dnes sa táto látka, digoxín, užíva už len vo forme tabliet....
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.