Pouličný časopis Nota bene oslavuje 15 narodeniny. Ako si spomínate na jeho začiatky?

Ako na niečo vzrušujúce, dobrodružné, opovážlivé. Boli sme „študáci“ v piatom ročníku sociálnej práce a dlhší čas sme sa na to pripravovali. Veľmi nám pomohli kamaráti z českého pouličného časopisu Nový prostor, prišli nás povzbudiť v deň rozbehu.

Tiež nám veľmi pomohlo to, že kolegyňa Zuzana Čontóšová vycestovala na konferenciu pouličných časopisov, kde videla časopisy, ktoré fungovali rôznymi spôsobmi. Niektoré boli pripravované profesionálnymi novinármi, iné samotnými ľuďmi bez domov,a ktorí ich aj predávali. Zuzka videla rôzne možnosti a pochopila, že to môže fungovať naozaj kdekoľvek na svete.

V tom čase, keď sme sa už cítili pripravení a chceli sme naozaj začať, padli newyorské Dvojičky. Svetom sa preliala vlna strachu, nikto veľmi neriešil, že vznikol nejaký pouličný časopis. No aj takýto štart nás svojím spôsobom posunul. Vznikmi sme za dramatických okolností v čase, keď svet pre mnohých ľudí prestal byť bezpečným miestom a my sme niektorým ponúkli riešenie.

Nota bene už dnes nie je len časopis.

Na Nota bene máme radi to, že prináša aj pilotné projekty. Je úplne jasné, že aj ľudia bez domova potrebujú širokú škálu služieb. O mnoho viac ako im predaj pouličného časopisu môže ponúknuť. Vždy sme sa snažili prísť aj s novými projektami, ktoré prinášajú riešenia. Napríklad Divadlo bez domova je dnes už samostatnou organizáciou. Aj terénna práca sa osamostatnila, alebo futbalový šampionát, ktorý ukazuje, že zmena je možná a život môže byť úplne iný.

Mnohé z vašich pilotných projektov sa už osamostatnili, ktoré sú teda aktuálne súčasťou Nota bene?

Máme tri projekty – pouličný časopis, projekt zamestnávania a oddlžovania, čo sú vlastne nosiči batožín na bratislavskej Hlavnej stanici, a advokácia, teda snaha o zmenu spoločnosti a legislatívy, aby bola priateľskejšia voči ľuďom bez domova a aby sa reálne mohli dostať z ulice.

V čom vidíte najväčší prínos pouličných časopisov?

Aj po 15 rokoch som ich veľkým fanúšikom. Časopisy vlastne prepojili dva svety – svet ľudí bez domova a svet ľudí, ktorí domov majú. Pouličný časopis je jednoduchý nástroj, ako ten prvý svet podporiť. To hlavné, čo podľa mňa pouličný časopis prináša, by sa dalo zhrnúť do viacerých bodov.

Po prvé, prostriedky na prežitie. V Bratislave si 77 percent predajcov z financií, ktoré dostávajú za predaj časopisu, dokáže platiť bývanie. A nemyslím bývanie v zariadeniach pre ľudí bez domova, ale komerčné ubytovne alebo prenájom. Ďalšou dôležitou vecou je pocit sebaúcty, nádej, že môžem niečo urobiť so svojím životom, že ho mám v rukách, aj keď len z časti.

No a tretím bodom sú vzťahy. Tým, že mnohí „vypadli“ zo sociálnych vzťahov vo svojej rodine, prípadne ich nikdy nemali, tak im priateľstvá, ktoré si vďaka Nota bene vytvárajú, pomáhajú lepšie sa zorientovať v každodennom živote a vyrovnať sa s problémami.

Ako môžu bežní ľudia najjednoduchšie pomôcť tým,  ktorí sú bez domova?

Je viac možností. Môžu si kúpiť časopis. Môžu finančne prispievať nejakej organizácií, ktorá pomáha ľuďom bez domova, hoci aj symbolickou sumou. Ďalšou úrovňou je snažiť sa porozumieť tejto problematike a dať najavo, že od kompetentných očakávame zmenu tým smerom, aby sa ľudia z ulice mohli dostať. To znamená zapájať sa do petícií, vyhlásení a vyjadriť, že nám to nie je jedno.

Ako sa štát stará o bezdomovcov? Myslíte si, že do nich investuje dostatok času a prostriedkov?

Myslím si, že postoj slovenských politikov k sociálnemu bývaniu a celkovo problematiky bezdomovectva sa musí zmeniť. Veľmi zásadne. Nielen na štátnej úrovni, ale aj na úrovni samospráv. Pretože, kde inde ukončíte bezdomovectvo, ak nie v cenovo dostupnom byte, ktorý si môžete dovoliť? Bezdomovectvo je ako horúci zemiak, ktorý si štát pohadzuje so samosprávami. Sociálne bývanie je vo všeobecnosti politicky nepopulárna téma. Na Slovensku sú iba 3 percentá z celkového bytového fondu obecné nájomné byty. To je naozaj veľmi málo. V Európskej únii sme na tom horšie ako Rumunsko.

Kde je problém?

V tom, že je taký obrovský dopyt po bývaní, že sa v modernej spoločnosti stalo akoby nedostupným tovarom. V roku 2015 sa na Slovensku vybudovalo 339 mestských nájomných bytov, čo je neskutočne málo oproti dopytu. Tieto byty sa potom prerozdeľujú medzi obyvateľov a je jasné, že vznikne nepomerne veľká skupina nespokojných ľudí.

Politici sú v konečnom dôsledku terčom nepokojov a obvinení. Výsledkom je, že ani štátne zdroje, ktoré sú vyčlenené na budovanie takýchto cenovo dostupných bytov sa neminú a prechádzajú do ďalších a ďalších rokov. To je podľa mňa neakceptovateľné, keďže ľudí na ulici neustále pribúda. Je úlohou štátu, aby nastavil podmienky tak, že keď už sa človek dostane na ulicu, bude mať reálnu šancu sa z nej aj dostať.

Je fenomén bezdomovectva riešiteľný? V tejto súvislosti sa zvykne hovoriť o koncepte “housing first”, teda bývanie ako krok číslo jedna.

Západný svet, ktorý bojuje s riešením problému bezdomovectva dospel k záveru, že sa ukončiť dá. Spomenuli ste housing first. Je to princíp, ktorý vznikol v 90. rokoch ako odpoveď na zlyhanie tradičného systému pomoci ľuďom bez domova. V Amerike prebehol masívny výskum, ktorý dokázal, že neriešenie bezdomovectva je skutočne nákladnejšie ako jeho riešenie. V tomto prípade sa ukázalo, že ekonomické a humánne argumenty za riešenie tejto problematiky idú ruka-v-ruke.

Predtým v Amerike neustále rozširovali základnú krízovú sieť pomoci, ale ľudí bez domova neodbúdalo. Zostávali krúžiť v tomto systéme bez perspektívy a možnosti sa z neho dostať. Tak vznikla myšlienka housing-first. Jej autor, psychiater Sam Tsemberies, zažíval to, že jeho klientov, ktorých liečil na psychiatrií opakovane stretával na ulici. Jeho riešenie spočíva v tom, že ak ľuďom bez domova najskôr poskytneme stabilné cenovo dostupné bývanie s podpornými službami, tak si ho, vo väčšine prípadov dokážu udržať a aj jeho ostatné sociálne problémy sa zlepšia.

Toto je vec, ktorá už sa nedá ignorovať ani na Slovensku. Ja to vidím optimisticky a dúfam, že nebude trvať ďalšiu generáciu, kým si to uvedomíme.

Aké sú najčastejšie problémy, okrem bývania, ktorým ľudia bez domova musia čeliť?

Na týchto ľudí sa postupom času nabaľuje veľké množstvo problémov. Sú to hlavne problémy so zdravím, keďže žijú vo veľmi nevyhovujúcom prostredí medzi ulicou a ubytovňami. Niektorí upadajú do závislostí. Na ulici začnú riešiť svoje problémy skrz alkohol, ale nepomôže im to. V podstate žijú v neustálej neistote a aj úplne bežný problém, ktorý vo svojom domove vieme vyriešiť lusknutím prsta, je pre nich obrovský. V dôsledku toho im už neostáva priestor na hľadanie riešení.

Veria podľa vás ľudia, že sa dá s bezdomovectvom skoncovať?

Ukončenie bezdomovectva môže znieť ako utópia, ale v mojom ponímaní to vôbec neznamená to, že sa na ulicu už nikdy nedostane žiadny človek. Znamená to, že každý, kto sa na tú ulicu dostane, má reálnu šancu sa z nej dostať. To znamená, že má prístup ku kvalitnej a včasnej pomoci a môže tak žiť kvalitný, dôstojný život.

S akými ohlasmi a reakciami sa pri svojej práci najčastejšie stretávate?

Reakcie na našu prácu sú zväčša pozitívne, ale stretávame sa aj s útočnými reakciami, ktoré sú ale len zlomkom z toho, čo zažívajú ľudia bez domova. Najčastejšia reakcia, ktorú cítime, je ale akási ľahostajnosť. Akoby to, čo riešime, nebol problém.

A čo predsudky a stereotypy?

Za najzásadnejší a najsmutnejší predsudok považujem tvrdenie, že bezdomovectvo je životný štýl. Že je to slobodný výber človeka, a preto nepredstavuje problém a netreba to riešiť. Pravdou je, že ľudia bez domova sú ako my.  Sú rôznorodí a určite si vyžadujú rôzny prístup. Potreba domova, v ktorom môžeme uspokojovať svoje základné potreby a žiť tak dôstojný život, je ale spoločná.

Ďalším nepravdivým tvrdením je, že kto pracuje, má automaticky záruku dôstojného života. Lenže práca už dávno nie je cestou z bezdomovectva. My to vidíme aj na našich predajcoch, ktorí majú často niekoľko zamestnaní a pracujú takmer celý deň. Ani to im však neumožní zaobstarať si komerčné bývanie. Musia žiť na ubytovni, kde trpia nedostatkom súkromia, a to prostredie celkovo nie je dôstojné.

Aká je budúcnosť Nota bene? Kde ho vidíte o ďalších 15 rokov?

Aj my sa len učíme. Na základe podnetov našich predajcov si stále viac uvedomujeme, že práve bývanie je ten najzákladnejší problém. Zároveň vnímame naše miesto v mape pomoci ľuďom bez domova v integračnej rovine a pomoci k zamestnaniu, ako sú napríklad nosiči batožiny.

Keďže nemôžeme robiť všetko, je trochu náročné nájsť si svoju cestu, respektíve na čo sa viac orientovať. Popritom, ako budeme udržiavať projekt Nota bene, ktorý poskytuje prístup k pomoci obrovskému množstvu ľudí bez domova, ešte hľadáme, ktorou cestou sa pohnúť - či zamestnanosť, alebo bývanie.

Dúfam, že v za tých 15 rokov sa nám podarí nájsť model, ktorý bude udržateľný a ktorým ľuďom bez domova napomôžeme k bývaniu. To znamená, že v spolupráci s niekým budeme pracovať na konkrétnom reálnom projekte, ktorý dá šancu bývať konkrétnym ľuďom. A nie piatim alebo desiatim, ale naozaj veľkému množstvu ľudí. Toto je môj sen.

Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.