Šéfkuchár francúzskej reštaurácie Paloma teraz chce podobný úspech dosiahnuť aj v Česku, v Průhoniciach pri Prahe, píšu Lidovky.
- Spomeniete si, kedy ste sa prvýkrát postavili k sporáku a pokúsili sa uvariť svoje prvé jedlo?
Vždy som chcel variť, už keď som bol malý chlapec. V nejakých siedmich - ôsmich rokoch som stále tvrdil, že raz chcem byť kuchárom. Je to zaujímavé, pretože žiadnu rodinnú kuchársku tradíciu sme nemali, otec bol taxikár a mama sekretárka.
Keď som potom v šestnástich dokončil školu, začal som ako učeň v reštaurácii Chez Bruno. Mala jednu michelinskú hviezdu a špecializovala sa na hľuzovky.
Medailónky z homára konfitované na poloslanom masle, podávané s domácimi linguine v krémovej humrovej omáčke s pomarančom a bazalkou s príchuťou kôrovcov.
Bolo to pre mňa vtedy dosť tvrdé, žil som ďaleko od rodiny v izbičke pre slúžku, ktorá mala desať metrov štvorcových. Veľa som sa vtedy naučil.
Predovšetkým úplnej precíznosti, práci v kuchyni preplnenej ľuďmi aj úcte k produktom. Práve táto úroveň obtiažnosti ma ale fascinovala a presvedčila o tom, že presne takou cestou chcem ísť.
- Aké sú vzťahy medzi michelinskými kuchári? Panuje medzi nimi skôr priateľstvo, alebo rivalita?
Všetci sme na jednej lodi. Myslím, že prílišná rivalita neexistuje, skôr medzi nami panuje taký bratský duch, trochu ako medzi vojakmi, čo čelia spoločným protivenstvám. Pravidelne sa konajú rôzne stretnutia michelinských kuchárov, jedno bude napríklad na začiatku februára.
- Koľko by som vám, ako kuchárovi s dvoma michelinskými hviezdami, musel zaplatiť, aby ste si zašli na jedlo do McDonaldu?
Nemusíte mi platiť nič, ja tam chodím dobrovoľne. Aj keď som dvojhviezdičkový kuchár, stále som len človek. Narodil som sa v 80. rokoch, kedy zažíval McDonald plný rozkvet, čo ma samozrejme ovplyvnilo. Nemienim po žiadnom reťazcami rýchleho občerstvenia hádzať kamene, občas sa tam zájdem najesť.
- Ste typický cholerický kuchár, ktorý v kuchyni kričí a trieska panvicami?
Takého kuchára som zažil ako mladý chlapec, takže viem, o čom hovoríte, ale ja taký nie som. Vyžadujem veľa od seba aj ostatných, ale snažím sa byť skôr diplomatický a jednať s rešpektom k ostatným. Myslím, že to najkvalitnejšie možno z ľudí dostať aj inak ako krikom.