Viac ako desať rokov bol Zdeněk Pohlreich jednou z najpopulárnejších postáv televízneho vysielania. Pritom ešte pred päťdesiatkou by mu ani nenapadlo, že by mohol pred kamerami radiť aj nadávať majiteľom reštaurácií.
"Úplne to zmenilo môj život," hovorí a dodáva, že nikdy nie je neskoro skúsiť niečo nové. A mladým odporúča: "Bežte do cudziny."
Trochu zaoblený, zemitý sympaťák, ktorý vždy koná na rovinu. Tak nejako som si predstavovala Zdeňka Pohlreicha pred naším rozhovorom do Lidových novín. Po ňom by som ešte doplnila: naozajstný profesionál.
Na našu schôdzku v Café Imperial dorazil síce s chrípkou, ale aj s dostatočnou časovou rezervou a dobre naladený. Počas rozhovoru ešte stíhal zdraviť stálych hostí.
- Keby ste mali znovu pätnásť a rozhodovali ste sa, čo so životom, šli by ste znovu za kuchára?
Keby, keby ... To je vec, na ktorú neviem odpovedať. Keby sme mali ten rozum, čo máme dnes, a mohli sme ten život žiť znova, tak neviem, pre čo by som sa rozhodol. Neviem povedať.
Je to otázka, ktorá má veľa odpovedí, pretože keby ... Keby nikto nevie. Každopádne si myslím, že gastronómia je stále dobrá voľba. Toto remeslo je na jednej strane omnoho jednoduchšie, než bývavalo, nie je také namáhavé, je zábavnejšie ... Aspoň podľa mňa. Je to aj podstatne lepšie zaplatené, než to bolo kedysi a nie je to zlá voľba. Vo finále, keď o tom tak premýšľam, pokojne asi áno.
- Akú radu by ste dali niekomu, kto o "kuchárčine" vážne uvažuje?
Dobre si to rozmyslieť. Nenechať sa odradiť tým, že vás niekde nepustia k tomu, k čomu si myslíte, že by vás pustiť mali. A do budúcnosti rozmýšľať v dlhšom časovom úseku. Pretože gastronómia bude, koniec koncov ako každé remeslo, vyžadovať od ľudí, aby absolvovali zahraničnú prax a naučili sa to niekde poriadne. Tu sa to jednoducho veľmi dobre neučí. Myslím si, že vyjsť do zahraničia je prakticky nevyhnutné.
- Takže aj vám pomohlo, že ste strávili niekoľko rokov v cudzine?
Jasné, tam sa to predsa len robí stále ešte trochu inak. A vývojový proces sa tým dá zrýchliť.
- Sedíme spolu vo vašej reštaurácii. Mali ste ambície viesť vlastný podnik už od mladosti?
Vy ste mladá, takže neviete, aké to vtedy bolo. To, že budem mať reštauráciu, bolo asi rovnako nepredstaviteľné, ako že poletím na Mesiac. Bola úplne iná doba, kedy nebolo v čo dúfať. Len jedna veľká depresia. Aby ste o niečom vôbec mohli snívať, musíte to poznať.
- Kedy ste o tom začali uvažovať?
Po tom, čo som sa vrátil z cudziny, som samozrejme uvažoval o tom, že si chcem otvoriť vlastný podnik. Ale nie je to všetko také jednoduché. Otvoriť je asi to najjednoduchšie. Úskalie je vydržať.
Tu sa otvára desať krčiem týždenne, a nemusí to znamenať nič. Najťažšie je robiť to za svoje vlastné peniaze a dlhodobo. Podnikateľské vzdelanie vám nikto nedá, to si musíte pretrpieť.
- Takmer desať rokov ste radili majiteľom reštaurácií v relácii Áno, šéfe!, s ktorou ste vlani skončili. Už vás to nebavilo?
Ja vám to vysvetlím. My sme nakrúcali stále ďalej, ja som na to pozeral a hovoril si, že takto už pokračovať nechcem. Zažil som túto situáciu 90 ráz a už ju nechcem riešiť 91. raz. Úplne fyzicky som cítil, že od toho musím preč.
- Čím to bolo, že v posledných dieloch ste boli oveľa zhovievavejší než na začiatku?
Človek zostarne a zmäkne. Navyše ma začal viac zaujímať ľudský a podnikateľský faktor. Na začiatku sme veľa šli po varení a jedle, potom už sme sa snažili viac vidieť vec ako celok. A ja som už jednoducho nemal chuť robiť niekomu zo života peklo.
- Je zvláštne, že najprv ľuďom prekážalo, že ste príliš vulgárny, potom zas to, že ste príliš mäkký.
Ľuďom sa nezavďačíme. Všetci diváci milujú, keď niekomu nadávate, to sa páči každému. To by si chceli skúsiť všetci. Lenže ja som už nemal chuť nikomu zásadne nadávať. Myslím, že sme to ukončili práve včas a ktovie, či už nebolo aj trochu neskoro.
- Zasiahli vás niektoré príbehy aj ľudsky?
Minimálne. Postupom času som sa naučil si to nejako resetovať, a keď sa skončilo nakrúcanie, dokázal som si hlavu vyprázdniť. Nemôžete niesť stovku osudov.
- Čo ste sa za tých desať rokov dozvedeli sám o sebe?
O sebe som sa dozvedel to, že som vlastne celkom šikovný. Že si viem poradiť. Zrejme som celkom schopný rozpoznať ľudí a odhadnúť, akí sú. Toto, si myslím, mi išlo dobre. Niečo som vydržal, nebolo to všetko tak úplne zadarmo.
- Začínate po skončení relácie novú životnú kapitolu?
To asi nie. Myslím, že je to jednoducho jedna z vecí, ktorá z môjho života odpadla. Ale asi to nebude niečo, čo môj život zmení. Mám viac voľného času, čo je asi jediný hmatateľný poznatok.
Dočítajte si článok v digitálnom vydaní Lidových novín.
Zdeněk Pohlreich
- Šéfkuchár (61 rokov), ktorý sa vďaka sérii gastronomických relácií stal fenoménom televíznej obrazovky. Najznámejšiu sériu - Áno, šéfe! – ukončil vlani.
- V súčasnosti sa venuje svojim trom pražským reštauráciám Café Imperial, Divinis a Next Door a nakladateľstvu Sevruga, ktoré vydáva jeho vlastné kuchárske knihy, ale aj kuchárske knihy iných talentovaných osobností zo sveta gastronómie.
- Vedie kuchárske kurzy a semináre a je moderátorom a tvárou úspešných televíznych gastronomických relácií.
- Vo voľných chvíľach rád hrá golf.
- Je ženatý.