V prípade Vinárstva Pavelka už môžeme hovoriť o histórii, vaša rodinná firma má 27 rokov. Prečo sa práve víno stalo predmetom vášho podnikania?
Vinárstvo založil môj otec Milan Pavelka v roku 1995. Vyštudoval Vysokú školu zemědělskú v Brne a dlhé roky pracoval ako agronóm vo vinohradníctve, takže bol profesionálne na tento krok pripravený a kompetentný. Je vinohradník, vinár a enológ. Začínali sme s prenajatými vinicami a v pivničke pod domom u našich. Postupne sme podnikanie rozvíjali, prenajímali ďalšie vinohrady, neskôr sme ich mohli už aj kúpiť. V súčasnosti obrábame približne 50 hektárov vlastných aj prenajatých vinohradov v pezinskom regióne. Momentálne sme druhý rok v konverzii na eko pestovanie, pričom eko prípravky sme u nás testovali už dávnejšie.
Vaše vinárstvo sa pýši niekoľkými slovenskými prvenstvami, niektoré sú skutočne raritné.
Takým je určite získanie prvej štátnej kontrolnej známky, ktorá bola na Slovensku vydaná. Má číslo 001, dostali sme ju od Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho v roku 1997. Bolo to oficiálne potvrdenie toho, že naše víno má prvotriednu kvalitu. Prvenstvo máme aj vo vytvorení prvého červeného cuveé s názvom Paves. Bolo to značkové víno, dovtedy sa vyrábali len takzvané zmesky. My sme vyrobili cuveé zo samostatne vyzretých odrôd, z toho najlepšieho, čo sme vtedy mali v pivnici. Spomeniem tiež prvenstvo vo výsadbe pol hektára Dunaju. Bola to malá výmera, po nás potom prišli obrovské výmery inde, ale chvíľu sme boli aj v tomto jedineční.
Vinárstvo Pavelka sa pýši statusom rodinná firma – je to naozaj tak?
Áno (úsmev). Otec najskôr prizval k podnikaniu môjho brata Michala, ktorý je tiež profesionál v tejto oblasti, potom aj mamu a nakoniec mňa. Pracuje s nami aj bratova manželka, môj manžel sa venuje svojej profesii v inej oblasti. Mama má na starosti administratívu, švagriná sklad a expedíciu. Otec s bratom Michalom sa starajú o vinohrady a ja čiastočne o administratívu, ale najmä o rôzne projekty – investičné alebo reštrukturalizačné. Zároveň riešim eventy a marketing. Je to krásna práca, lebo sa nikdy nenudím a mám stále možnosť rásť a niečo nové sa učiť.
Za takmer tridsať rokov podnikania ste určite zažili všeličo, veď poľnohospodárstvo je oblasť, kde nedokážete ovplyvniť všetko, čo chcete.
Naozaj sme sa museli vyrovnať so všeličím. Boli lepšie aj horšie roky, zažili sme veľký ľadovec v roku 2010, ktorý nám zničili veľkú časť vinohradov a boli sme odkázaní na výkup hrozna. Momentálne nás najviac trápi zver. Mladé výhonky vo vinohradoch nám obžierajú daniele. Evidentne im u nás chutí, zrejme je to tým, že naše vinohrady sú eko a bio. Diviaky nám zasa strhávajú celé klče vinohradu. Či už jedno alebo druhé, výsledok je, že rastliny buď uhynú alebo prestanú rodiť na celé roky. Museli sme vyčleniť ľudí, ktorí sa starajú len o stavanie elektrických ohradníkov. Je to asi posledných päť rokov, čo sa zver tak premnožila, že nám robí naozaj veľké škody. My si následne od štátu vymáhame náhradu týchto škôd, čo sa zasa štátu nepáči... Pohybujeme sa v začarovanom kruhu. Myslíme si, že štát by mal skôr aktívne zasiahnuť, napríklad úpravou kvót na odlov zveri.
Aj niečo iné vám v súčasnosti sťažuje podnikanie?
Každý rok sme zvykli obnovovať asi päť hektárov vinohradov, no v poslednom čase nám už neprajú podmienky. Dovolím si povedať, že nemáme dobre nastavenú dotačnú politiku, v rámci ktorej veľmi trpí Bratislavský kraj. Tu nám preplatia 40 percent nákladov, ale inde je to až 60 percent. Investičné dotácie nie sú pre bratislavský kraj žiadne. Kde je tu logika? Veď v našom regióne je pôda aj pracovná sila drahšia ako v iných oblastiach Slovenska, a životné náklady sú vyššie. Oveľa ľahšie sa rastie vinárstvam napríklad na východe Slovenska než tu u nás. Veľmi to cítime a dosť nás to limituje v rozvoji. Máme za sebou dlhé roky práce, staráme sa o prírodu. Otec vysadil toľko stromov, že ich ani nedokážem zrátať, pričom to všetko neslúži len nám, ale úžitok majú všetci ľudia, ktorí tu žijú alebo sem prídu. Vážime si prírodné aj kultúrne dedičstvo, zveľaďujeme ho a boli by sme radi, keby si to uvedomil nielen štát, ale aj verejnosť.
Ako to myslíte? Vychádzate z nejakých konkrétnych skúseností?
Áno, z rôznych. Nedokážeme si to vysvetliť, možno je to tým, že ľudia, ktorí sa sem do regiónu prisťahovali, nemajú v sebe prirodzene zakotvenú úctu k práci vo vinohrade. V tomto smere je určite potrebná osveta. Predsa keď si kúpim byt alebo dom vo vinohradníckej oblasti, v bezprostrednej blízkosti vinohradov, potom nemôžem čakať, že tam bude stále pokoj. Vinohrad nie je rekreačná oblasť, nie je to oddychový park. Traktor tam musí ísť, keď je to potrebné a nemôže čakať, kým niekto vo vedľajšom dome uspí dieťa. Ľudia sa sťažujú, keď vo striekame vinohrad, keď plašíme škorce. Viete, verejnosť je u nás vždy veľmi vítaná, veď vinohradníci sa radi pochvália svojimi vinohradmi a vínom. No treba si uvedomiť, že kým vy idete do vinohradu na prechádzku, my tam pracujeme. Aj cesty, po ktorých sa k nám dostanete, sú síce mestské, ale vyňaté z našich pozemkov. Chceli by sme vzbudiť v ľuďoch úctu k našej práci, aby si ju vážili a aby pochopili, aká je náročná i dôležitá. Pretože keď sa prestaneme starať o prírodu a poľnohospodárov, čo nám ostane? Mrzí nás aj to, že sa na dobrovoľnej báze staráme aj o okolitú prírodu, z čoho majú úžitok všetci, no mesto nevyčlenilo žiadne prostriedky, aby nás podporilo.
Je dnes podnikanie vo vinárstve zložitejšie ako v čase, keď ste začínali?
Vtedy boli možnosti obrovské. Všetko sa menilo, stačilo pracovať. Zároveň nebolo toľko vinárstiev, takže sa dalo aj rýchlejšie presadiť. Otec bol šikovný a podarilo sa mu to. Dnes je na trhu mimoriadna konkurencia plus k tomu pretlak lacných zahraničných vín. Ľudia často siahnu skôr po cene ako po kvalite. No a potom sa čudujú, že ich bolí hlava a majú kyselinu.
Ako sa vášho podnikania dotkla covidová doba?
Veľmi nám chýbal kontakt so zákazníkom, veď práve počas degustácií žnú vinári svoj úspech. Zasiahlo nás aj to, že boli pozatvárané hotely, reštaurácie, nekonali sa kongresy. A nedá sa povedať, že už je dobre, zlá situácia ďalej trvá. Gastro veľmi utrpelo, podnikatelia sú opatrní, mnohí majú obmedzené finančné možnosti, cítime to na objednávkach. Prieskumy hovoria, že počas lockdownov u nás stúpla spotreba alkoholu, ale to sa zrejme týka lacných vín zo supermarketov. Ľudia nemali peniaze, ale ani príležitosť si pripiť kvalitným vínom. Situáciu sme sa snažili zachrániť aspoň my s manželom (smiech).
Tesne pred začiatkom pandémie sa aj vďaka vám zrodila párová dvojica vín On a Ona. Čo vás pri nej inšpirovalo?
Víno On si doslova vyžiadali ľudia po tom, ako sme začali vyrábať víno Ona. Chceli skrátka víno pre partnerov. Za vznikom vína Ona bola požiadavka našich ženských zákazníčok, ktoré väčšinou uprednostňujú ružové a sladšie vína. Okrem prirodzeného dopytu ma inšpirovali aj krásne sklenené uzávery. Najskôr sa mi dostali do rúk vzorky, ktoré sa mi tak páčili, že to spolu so zákazníckou požiadavkou hneď do seba zapasovalo. Ostávalo ešte presvedčiť otca, aby sme vytvorili nové víno a musím povedať, že mi trvalo asi rok (smiech). Keď bolo napokon rozhodnuté, s vizuálnym stvárnením fľaše nám pomohli skvelí dizajnéri a dnes považujeme tento produkt za dobrý krok. Vína On a Ona však nie sú stavané na to, aby stáli v regáloch.
Ste mama, manželka, sestra a dcéra, čo bolo pre vás najťažšie, aby ste si našli svoje miesto aj vo svete podnikania?
Vždy mi bolo trocha ľúto, že moju prácu veľmi nevidieť. Administratíva a projektový manažment nie sú tak na očiach. Preto mi „moje“ víno Ona prinieslo v tomto smere isté uspokojenie, aj keď sa určite netrúfam zaradiť medzi profesionálnych vinárov.
Podnikateľského ducha však máte, inak by ste predsa neobstáli vo svete biznisu.
Moja mama sa vždy smiala, vraj keď som ako dieťa odišla na školský výlet, vždy som domov doniesla viac peňazí, než koľko mi dali (smiech). Podnikanie mám teda zrejme v krvi. Musím však priznať, že svet biznisu je pre ženu veľmi tvrdý. Chlapi nás medzi seba púšťajú len ťažko a veľké obchody naozaj nie sú pre každú povahu. Všetka česť každej žene, ktorá zvládne rozvíjať svoj biznis a zároveň sa starať o rodinu. Pretože na skutočný biznis nestačia lodičky a sukňa. Je to tvrdý svet, kde ide len a len o peniaze.
Aké sú vaše osobné plány do budúcnosti?
Naša firma je ako naše spoločné dieťa. Chcem aby rástlo, aby sa rozvíjalo. Ale na to musíme rásť najprv my. Aj preto by som sa rada ďalej vzdelávala, najmä v oblasti komunikácie a biznis etikety. Pútavá a dôležitá pre biznis je však aj psychológia. Poznatky z týchto odborov sa dajú skvelo využiť vo firme pri rozvíjaní podnikania, pri obchodných rokovaniach alebo vo vzťahu k zamestnancom. Vzdelávanie beriem ako veľmi dôležité nielen pre mňa, ale aj pre ostatných z firmy. Ale zrejme mojou najväčšou a životnou výzvou bude doživotné zlaďovanie mojej roly – manželky, matky a podnikateľky. To chcem zvládnuť najlepšie ako viem. A keď si niekedy na dôchodok dám pohár nášho vína Ona s mojimi už dospelými deťmi a pri mne budú behať vnúčatá, budem najviac spokojná.