Z micheliniek na rodnú hrudu: Stačilo jedla, pri ktorom ani nevieme, čo to je. Je čas na to slovenské

Kde som vás práve zastihla?

Prišiel som na Slovensko a nachádzam sa v Nitre, kde rozbieham nový projekt. Mám za sebou osemnásť hodín bez spánku plus let, tak som trošku unavený.

Keď sme si dohadovali termín rozhovoru, tak ste boli práve na Cypre a predtým ste sa vrátili z Južnej Ameriky. Korona vás nezastavila?

Kdeže, bol som na degustácii na Kostarike, kde som strávil štyri dni, potom som letel na podobnú akciu na Cyprus, ale už som doma. Cestovanie je stále náročné, pretože musíte rozmýšľať nad úplne inými vecami, ako sú napríklad testy, všetko sa prísne kontroluje. Záleží však na tom, kam smerujete. Južná Amerika je celkom slobodná, ale v Európe je to drsné.

Južná a Stredná Amerika sa neboja covidu?

Zdá sa mi, že ani nie. Za posledné štyri mesiace som štyrikrát letel pracovne do Mexika a všetky moje cesty dopadli výborne, hranice sú otvorené a je tam úplne iný život ako tu v Európe. Bary, reštaurácie a samotní ľudia žijú, ako keby sa nič nedialo.

Trošku prísnejšie je to možno v Brazílii alebo v Argentíne, ale zvyšok Latinskej Ameriky vlastne nemá problém. Vďaka tomu, že nemajú takmer žiadne opatrenia, tak turisti k nim chodia, aj keď určite nie v takých množstvách, ako to bolo predtým. Prechádzal som sa po mexickej pláži a bolo tam milión ľudí, posedávali v baroch, večer išli na diskotéku, všetky reštaurácie boli normálne otvorené. V Mexiku bol párkrát lockdown, ale určite to nebolo také „deep“ ako u nás, aspoň terasy vždy normálne fungovali.

Zrejme je to aj otázka počasia. Tatranskí hotelieri ešte ani dnes nemôžu otvoriť terasu, lebo je tam zima.

Úplne im rozumiem. Život v Latinskej Amerike je oproti Európe sto a jedno. Dali by ste si v Tatrách jedlo na terase? Veď to je hlúposť, všetko vám okamžite vychladne a stráca svoju silu.

...