Zvonku sú chrumkavé a zlatisté, poprášené perinkou práškového cukru, ktorý sa pri prvom zahryznutí znesie až na nos. Vnútri nadýchané, vláčne, hodvábne, nenasiaknuté tukom.
Jazyk a ústa ešte spracovávajú senzorické potešenie zo sladkého vyprážaného cesta, keď prichádza nový vnem v podobe prílevu ešte sladšej náplne. Šiška, fánka, krepl, krepľa, krapňa, pampúch, biačka…
Niet kraja, kde by sa počas fašiangoch nesmažilo. A nielen u nás. Tradícia šišiek ako fašiangových lahôdok siaha do hlbokej minulosti. Kazateľ Tomáš Štítny zo Štítneho sa v knihe Řeči nedělní a sváteční z roku 1392 pohoršuje nad fašiangom pre ľahkomyseľné míňanie peňazí, „šeredné reči“, ktoré ľudia vedú, a tiež pre „šeredné piesne“, ktoré v týchto veselých bláznovských dňoch znejú.
Ľudia pri tom jedia obľúbené „šišky a pijú, až sa prepijú“. Rad dôkazov o šiškách ako pevnej súčasti fašiangových osláv predložil aj kultúrny historik, etnograf a folklorista Čeněk Zíbrt. Všíma si napríklad, že v 17. storočí sa objavuje výraz „šišky jesť“ ako synonymum pre „svätiť fašiangy“.
Predtým sa šišky konzumovali najskôr po celý sviatočný čas. Dnes sa v domácnostiach chystajú na fašiangový utorok, a to hlavne tam, kde sa drží tradícia obchôdzky – čerstvo usmažené sú vítanou výslužkou pre maškary.
Tradične sa do cesta pridáva rum (pre chuť a aby šišky tak nenasiakli tukom pri vyprážaní) a plnia sa najčastejšie lekvárom či džemom. Nájdeme aj regionálnu verziu s makom a v moderných úpravách sa objavujú šišky s vanilkovým, čokoládovým alebo napríklad pistáciovým krémom.
Najlepšie sú domáce
Domáce šišky totiž majú punc niečoho výnimočného.
Zostáva vám 62% na dočítanie.