Režisér Róbert Šveda: Chýba nám hrdina hrdina - ako filmu, tak krajine. Zaujímajú nás skôr antihrdinovia

Ako by ste ohodnotili vaše aktuálne pracovné obdobie?

Ako renesančné, v duchu znovuobrodenia. Hľadám nový tvar svojej budúcnosti.

Na čom pracujete?

V tomto období som trošku obmedzil komerčnú tvorbu, za čím stojí aj fakt, že mám za sebou dvadsať rokov veľmi intenzívnej komerčnej práce. Zároveň som dospel k tomu, že by bolo načase začať splácať istú daň aj spoločnosti. Chcem sa venovať aj témam, ktoré sú dôležité, neslúžia len na zábavu. Pracujem na niekoľkých animovaných projektoch: od bezpečnosti na internete, cez kritické myslenie a fungovanie rozumu. A pracujem aj na dokumente o traumách. A popritom píšem aj scenár pre svoj ďalší film a román.

Keď sa ľudia takto rázne pohnú iným smerom, zvykne to byť forma terapie. Je to tak i u vás?

Celé to začalo pandémiou, tá mnohých zmenila. Niečo sa nám stalo. Z niekoho, kto intenzívne trávil čas na internete, sa stal konšpirátor. Ja som sa počas nej presťahoval na dedinu. Hektiku Bratislavy a Prahy som vymenil za niečo, čo sa približuje môjmu detstvu na vidieku na východe u babiek. Dostal som sa do prostredia, kde sú odlišní ľudia, iné problémy a aj iné povinnosti. Uvedomil som si, že potrebujem stráviť život inak.

Čo vám chýba zo „staršieho“ života?

Určite sú tu obmedzené sociálne vzťahy. S kamarátmi z mesta sa stretávam menej intenzívne, ale s najbližšími, ktorých máme vždy iba pár, udržiavam kontakt. Nesťažujem sa. Uvažujem o tom, aký má na človeka vplyv mestská kultúra. Už nemám všetko po ruke a už aj ísť na protest či do divadla pre človeka bez auta je problém. Vtedy si uvedomíte, ako sa život zmení, ako odlišne musíte reagovať, aby ste potrebu kultúry či spoločenskej angažovanosti naplnili.

Aké kultúrne šoky ste tu zažili?

Popravde som si vidiek idealizoval. Podobne ako mnohí, čo odchádzajú na dedinu. Myslíte si, že všetci sú tu hneď kamaráti. Aby ste si však niekoho získali, potrebujete rovnaký čas ako v meste. K tomu sa pridá záhrada, ktorá potrebuje viac pozornosti, než som si myslel. Ale napĺňa ma to. Najväčší kultúrny šok však bol zo seba samého - že žijem v maďarskej dedine, pričom po maďarsky viem povedať asi desať slov a nejaké neslušnosti a nadávky (úsmev).