Koľko ste mali rokov, keď ste nastúpili ako zvukárka do práve sa rozbiehajúcej televízie?
Devätnásť (úsmev).
Ako ste sa k čomusi takému v päťdesiatych rokoch dostali? Študovali ste nejaký technický odbor?
Vyučila som sa za rádiotechničku. Bola som skôr chlapčenský typ a najmä veľmi, veľmi zvedavá. V tom čase to bolo čosi nové a ja keď niečo nepoznám, tak sa o tom chcem dozvedieť (úsmev). Na rádiotechnike boli väčšinou chlapci, dievčat nás bolo iba pár.
Do televízie ste nastúpili hneď po škole?
Ja som po absolvovaní rádiotechniky navštevovala ešte priemyslovku. Počas štúdia som si našla aj prvé zamestnanie. Bola to dobre platená práca, na počítačoch – čo bolo vtedy moderné – ale administratívna, čiže z môjho pohľadu nezáživná a stereotypná. Najbližšia kamarátka narazila na inzerát informujúci o tom, že sa rozbieha televízne vysielanie a hľadajú ľudí, ktorí majú blízko k zvukárskej profesii. Celý projekt chystala Správa rádiokomunikácií. Hovorí mi: Poď, ideme sa tam pozrieť, treba sa dostaviť na Gottwalďák (súčasné Námestie slobody, pozn. red.), tam prebiehajú pohovory.
Zrejme vás nemusela dlho prehovárať.
To teda nie, bolo to pre mňa ohromne lákavé. Prišli sme na miesto a inžinier Čajkovič (spoluautor publikácie Čo má každý vedieť o televízii z roku 1956, pozn. red.) hovorí: Presne na vás som čakal! Tak hurá, nastúpili sme a boli sme na vysielači (prvé televízne štúdio bolo na Kamzíku, pozn. red.). Aj moja kamarátka tam rovnako ako ja zostala až do penzie. Ona sa venovala zvukovej technike, mala na starosti údržbu, nastavovanie, meranie... Ja som nastúpila ako asistentka zvuku, stala som sa teda súčasťou programových zložiek.
Nastúpili ste ešte pred prvým vysielaním?
Áno. Najskôr sme išli na mesačnú stáž do Prahy, tamojšie štúdio už fungovalo. Niektorých poslali aj do Ostravy. Až v Prahe sme sa rozkukávali, čo to vlastne ideme robiť (smiech).
Ako to tam vyzeralo?
Štúdio bolo v Starom Meste, v Meštianskej besede. Vo fotoalbumoch mám ešte fotografie z tých čias. Bolo to nádherné.
Zostáva vám 81% na dočítanie.