Sociológ Robert Klobucký: Slováci dôverujú málo, pri pandémii na to doplácame

Ste zapojení do výskumu spoločenskej dôvery na Slovensku. Čo presne „spoločenská dôvera“ znamená?

Ide o dôveru voči cudzím ľuďom. Typov dôvery je veľa. Iné je dôverovať svojej rodine, iné je dôverovať človeku, ktorého stretneme prvý raz v živote.

​Je na to taká štandardná otázka, ktorá sa používa už možno 50 alebo 60 rokov a znie približne takto: Myslíte si, že ľuďom treba dôverovať, alebo treba byť v styku s nimi viac opatrný? V tomto smere existujú v rámci sveta dosť veľké regionálne rozdiely.

Kde ľudia dôverujú najviac?

Dlhodobo je v oblasti všeobecnej dôvery najvyššie Škandinávia.

Takže to koreluje s krajinami, v ktorých je najvyššia kvalita života?

Áno, akurát presne nepoznáme kauzalitu. Či je dôvera dôsledkom vysokej kvality života, alebo vysoká kvalita života vyplýva z tej dôvery. Sú na to viaceré teórie. Prvá je, že Škandinávia bola donedávna veľmi homogénna spoločnosť, kde nemali veľmi bohatých, ani veľmi chudobných,

ani etnické menšiny. Jednoducho, nemali tých, ktorí sa označujú ako „iní“. Ak máte v krajine približne rovnakých ľudí, dôverujú si viac, ako keď sú v nej veľké spoločenské rozdiely – etnické, náboženské a podobne. Druhé vysvetlenie sa týka protestantskej etiky, s čím zase súvisí nižšia miera korupcie. Tamojší ľudia sa v  spoločenskom kontakte správajú podľa určitých pravidiel. A to tiež môže úzko súvisieť s dôverou.

Čo sa však týka cudzincov a prisťahovalcov, tých je v Škandinávii aktuálne dosť veľa.

Áno, no príliš sa to nemení ani pod týmto vplyvom. Zjavne skôr pôjde o kultúrny artefakt. Kým na Slovensku je v určitých kruhoch až zaznávané byť dôverčivým, vyslovene sa považuje za hodnotu byť opatrným, predpokladám, že u nich je, naopak, hodnotou veriť cudzím ľuďom, ide o želané správanie.

V ktorých krajinách si ľudia dôverujú najmenej?

Druhým pólom sú postkomunistické krajiny. Na to tiež existuje niekoľko vysvetlení. Prvé súvisí s komunistickým režimom. Počas neho sa ľudia pomerne bežne navzájom udávali, bolo riziko povedať niekomu len tak vtip na ulici. Režim na ľudí istým spôsobom dohliadal, čo dôveru limitovalo. No má to aj ďalšie dimenzie. Dôvera bola viac nasmerovaná do vlastnej rodiny a k známym, lebo v tej nedostatkovej ekonomike to boli práve oni, kto dokázal zohnať veci, služby, čokoľvek.

Čiže tí druhí boli rozdeľovaní do dvoch okruhov: tých „zasvätených“, ktorých môžeme požiadať o nejakú, napríklad aj klientelistickú službu, predbehnúť sa v rade, a na tých ostatných. Druhé vysvetlenie súvisí s érou po páde komunizmu. Prvé merania máme v skutočnosti až z raných 90. rokov, čo bolo obdobie, v ktorom aj v rámci transformácie pribúdali sociálno-patologické javy ako kriminalita či vysoká nezamestnanosť. A k...