Šatník so závesom aj toaleta bez dverí. Richard Kilo je architekt, ktorý vyvádza ľudí z ich domácej rutiny

Nedávno ste založili klub priateľov bývania. Ide o nejakú inú platformu, ako je klasický architektonický ateliér?

V podstate áno. Chceli sme, aby to bola platforma, ktorá sa zaoberá bývaním, vytvára ho, predáva a zároveň skúma. Už dlhšie sme mali pocit, že nám architektúra dáva zmysel v určitom ponímaní, ale zdalo sa nám, že najprv to človek musí vidieť, aby tomu porozumel.

Takže ste vytvorili pilotný projekt – zrekonštruovaný byt, ktorý predávate. A v ktorom momentálne sedíme.

Áno. Samozrejme, trh ponúka rôzne spôsoby uvažovania a vytváranie architektúry. Ale mali sme pocit, že je to viac o obale, o vizuále, o dizajne než o tom, čo sa v architektúre deje. Že sa jednoducho dostáva do úzadia to, o čom si myslíme, že je dôležitejšie ako dizajn.

A to je čo?

To je to, ako človek funguje v priestore, ako ho vníma, čo je to vlastne architektúra. A architektúra sme najmä my ako ľudia. Máme pocit, že o tomto sa okolo nás príliš málo debatuje – či už prostredníctvom projektov, alebo diskusií ako takých.

Ako sa to, že sa o tom málo debatuje, prejavuje v praxi, v konkrétnych interiéroch?

Tak, že interiér sa skladá najmä z materiálov, nábytkov, dizajnových vecí, ktoré viac či menej vzájomne ladia a komponujú priestor. Samozrejme, že vždy je tam aj úmysel dispozičného riešenia, samozrejme, že to vždy nejako funguje. Nás však zo všetkého najviac zaujíma, čo človek robí, keď príde napríklad domov.

V čom interiér, ktorý opisujete, zameraný najmä na dizajn a dajme tomu efektívne využitie priestoru, neposkytuje človeku dostatočne kvalitné bývanie?

Trošku nám v tom chýba uvedomenie si seba. Nie je to o tom, že tie interiéry, stavby a domy nie sú dobré, človek si na ne zvykne, máme však pocit, že mu neposkytujú možnosť byť v tom priestore úplne prirodzený.

Ako človek môže byť v priestoroch z dielne klubu priateľov bývania prirodzenejší ako v tých iných?

V tom, že vytvárame prostredie na to, aby človek mohol uvažovať nad tým, čo robí, čo chce robiť, čo sa mu páči. Skúsim to opísať cez pomerne rozšírenú schému fungovania. Človek príde domov, odloží si veci, sadne na gauč, zapne telku. Robí teda vysoko rutinné procesy. Jeho partner je často v druhej izbe, neraz sa po čase už ani nerozprávajú alebo tá komunikácia funguje ťažkopádne.