Slovän na svojom seje, i žne len na svojom/ cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere/ zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:/ kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:/ Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká./ Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:/ pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom...
Limity písomností
Nuž a prečo vypichujeme archeológiu? Pretože práve nové vykopávky nám môžu pomôcť doplniť mozaiku písomných prameňov, z ktorých drvivú väčšinu poznáme. A keďže ich o „nás“ písali najmä iní, majú svoje limity.
„To najdôležitejšie, čo o Slovanoch reálne vieme, vieme o nich už dávno, a zapísali nám to historici neskorej antiky. Čo je zaujímavé, zaznamenali to hneď v troch rozličných kultúrnych centrách – gréckom, latinskom a sýrskom.
Súdobí autori Ján z Efezu, Jordanes a Prokopios približne v tom istom čase, teda v 2. polovici 6. storočia, píšu o Slovanoch už ako o hotovej entite,“ uviedol v rozhovore pre HN magazín Martin Homza z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Túto entitu pritom vnímajú v prvom rade ako vojenské spoločenstvo, ktoré je v bojoch schopnejšie ako dovtedajší európski hegemóni z Apeninského polostrova.
„Síce sa to naučili od Rimanov, ale vo vedení vojny sa stali lepšími od nich,“ podotýka historik a dodáva, že ak bolo potrebné, vedeli byť i patrične krutí, nepriateľov narážať na koly, vypaľovať ich príbytky či si z nepriateľských veliteľov robiť opasky.
Zostáva vám 76% na dočítanie.