Sú ľudia, ktorých je mimoriadne ťažké predstaviť si mŕtvych. Milka Zimková k nim patrí. Nielen pre plnokrvnosť, ktorá ju neopustila ani v sedemdesiatke. Ale najmä pre étos, ktorý vnášala ako do tvorby, tak aj do života. Slovami filozofky a spisovateľky Etely Farkašovej:
„Takmer všetky Zimkovej hrdinky (…), ako to výborne postihol Vladimír Justl (významný český literárny vedec, pozn. red.), pridobre vedia, že ‚zo života, od práce, od záväzkov, ale aj od radosti nemožno dezertovať‘.“ A samotná Milka to „pridobre“ vedela i preto, že tento typ pokušenia jej preťal cestu už v ranej mladosti.
Vietor oblápa ženu
„Nestáva sa príliš často, aby nový film vzbudil bezprostredne po svojom dokončení takú pozornosť a taký jednoznačne priaznivý ohlas,“ konštatovali kritici v júni 1983, takmer na deň presne pred štyridsiatimi rokmi. Mierili tým na čerstvo uvedenú snímku režiséra Štefana Uhra Pásla kone na betóne, ktorá popri diváckej popularite zbierala aj festivalové ceny.
Traduje sa historka, že krátko po premiére išla Milka Zimková so svojím jedenásťročným synom Ondrejkom do obchodu po Námestí SNP. Kým čakali na semafore na červenú, visel pred nimi reklamný pútač na Pásla kone na betóne a do toho si vypočuli rozhovor vedľa stojacich tínedžerov.
„Počuj, starý, musíme na to ísť, vraj tam tá Zimková ťažkú erotiku dáva!“ Jej syn údajne na ňu len pozrel a ďalej to nerozoberali. Situácia to zrejme nebola komfortná, no ani prekvapivá. Veď práve Milka bojovala za to, aby sa scény tohto typu z filmu nevystrihli – vrátane onej najslávnejšej, „studňovej“.
Zostáva vám 69% na dočítanie.