„Bol to strašný pohľad. Ľudia sa snažili zdvihnúť sa na nohy. Mŕtvi a zranení boli na koľajniciach a nástupištiach. Všade sa váľali končatiny. Len vďaka svojej práci som zabudol, čo sa predo mnou odohráva,“ spomínal po rokoch H. S. Wong.
Tridsaťsedemročný fotograf a kameraman pobehoval v troskách južnej stanice s fotoaparátom Leica a 35mm kamerou a snažil sa zachytiť zdrvujúcu skazu. Japonské bomby zabili stovky civilistov, ktorí čakali na vlak z obliehaného mesta.
Všimol si, že má topánky nasiaknuté krvou. Potom kameru zameral na muža, ktorý z koľajníc odnášal zranené dieťa. O kúsok ďalej sedelo ďalšie ťažko popálené dieťa a zúfalo kričalo bolesťou. Jeho mŕtva matka ležala vedľa na koľajniciach.
Tragédia, ktorá pohla dejinami
„Keď som tú tragédiu nakrúcal, počul som zvuk vracajúcich sa lietadiel. Rýchlo som na to dieťa spotreboval posledné metre filmu a bežal k nemu, aby som ho odniesol do bezpečia. Medzitým sa k nemu vrátil jeho otec. Lietadlá nám preleteli nad hlavou, žiadne bomby nezhodili,“ popisoval Wong.
Ako sa popálené dieťa volalo? Prežilo? Bol to chlapec alebo dievčatko?
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 67% na dočítanie.
Zostáva vám 67% na dočítanie.