Za to, kým je, vďačí niekoľkým silným rysom, medzi ktoré patrí stálosť, vytrvalosť a schopnosť adaptácie na herecký typ. K jej prednostiam patrí aj elegancia, úroveň a (nepochybne) erotika. Nehovorí, keď nechce. Schopnosť nepovedať niečo, čo je iba jej súkromná vec, sprevádzaná dôslednosťou, z nej robí osobnosť často nedostihnuteľnú, občas tajomnú.
Niekto by povedal výnimočnú, bez preháňania kráľovskú. Deneuve dokáže prekvapiť, irónia jej nie je vôbec cudzia. Na otázku magazínu Paris Match, ako bude 22. októbra oslavovať svoje narodeniny, odpovedala: „To ma nezaujíma.“
Sestra svojej sestry
Na prvom mieste je za všetkým nutné hľadať jej sestru. Ako s obľubou sama tvrdí, dostala sa k filmu náhodou – na rozdiel od sestry Françoise, ktorá sa o kariéru herečky usilovala a nebála sa ani divadelných dosiek. Azda len zhoda okolností rozhodla, že Catherine (na podnet svojej sestry) podstúpila aj kamerové skúšky a stala sa vo filme režisérov Michela Fermauda a Jacqua Poitrenauda Les portes claquent (Búchajúce dvere, 1960) filmovou sestrou – vlastnej sestry.
Sestry Dorléacové na seba, každá svojím spôsobom – excentrická Françoise aj zádumčivá Catherine –, upozornili. Boli vtedy na začiatku svojich kariér. Nebyť režiséra Jacqua Demyho, pripomína v rozhovoroch Deneuve, pri filme by však ona sama možno nezostala.
Nebola vtedy ešte rozhodnutá: študentka lýcea brala hranie viac-menej ako spestrenie prázdnin.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.