Pred tromi rokmi vyšla vaša oceňovaná kniha Slovutný pán prezident – Listy Jozefovi Tisovi. V štúdiu listov Židov žiadajúcich o výnimku prezidenta slovenského štátu naďalej pokračujete, aktuálne o tom píšete dizertačnú prácu. Na čo sa v nej zameriavate?
Pozerám sa na listy Tisovi ako na formu svedectva urobeného v reálnom čase: od ľudí, ktorí budú čoskoro transportovaní, no ešte o tom nevedia. Nielenže tie listy fungujú ako svedectvo, ale zároveň sú v nich zachytené signály blížiacej sa genocídy. Americká vedkyňa Claudia Card tvrdí, že sociálna smrť je integrálna súčasť genocídy. A títo ľudia svedčia práve o nej: píšu, že strácajú priateľov, sú vydelení zo spoločnosti, žijú v totálnej biede. Najskôr prišli o zamestnania, neskôr sa kvôli povinnosti nosiť hviezdu báli vyjsť na ulicu, keďže voči nim mohla byť nasmerovaná agresia. Ale ani doma neboli v bezpečí, lebo členovia Hlinkovej gardy alebo Freiwillige Schutztaffel k nim mohli kedykoľvek vtrhnúť a konfiškovať veci.
Prichádzate pri analýze týchto svedectiev na niečo nové?
Prišla som na dva závery. Prvý z nich sa týka toho, akú veľmi dôležitú rolu hralo v živote slovenského štátu náboženstvo – nielen preto, že Tiso bol kňaz. A tiež to, aké háklivé a komplikované je hodnotiť a porovnávať správanie jednotlivých denominácií.
Skúsili by ste ich napriek tomu priblížiť?
Pre kontext uvádzam, že zhruba 72 percent obyvateľov slovenského štátu tvorili katolíci, 15 percent evanjelici augsburského vyznania, takmer sedem percent gréckokatolíci a pravoslávni – režim ich dával do jednej kategórie – a tri percentá Židia. Gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič napísal už v januári 1939 pastiersky list, v ktorom šíriacu sa nacistickú ideológiu nazval epidémiou. Napísal – „keď niekto robí zle inému, poškodzuje sám seba.“ Grékokatolíkov aj pravoslávnych režim už v tom čase do istej miery perzekuoval. Evanjelická cirkev už v roku 1938 oficiálne vyhlasovala, že vítajú do ich cirkvi ľudí z iných náboženstiev. Židia k nim v tom čase hromadne vstupovali.
Zostáva vám 86% na dočítanie.