Osamelosť ako jeden zo stavebných kameňov človeka: Ako ju uniesť a v čom je skrytý jej potenciál?

Netuším, prečo si ľudia peklo predstavujú ako miesto, kde je horúco a horí oheň. To nie je peklo. Peklom je zamrznúť v kuse ľadu úplne sama. Tak sa cítim.

Svedectvo anonymnej ženy, ktorú vo svojej úspešnej knihe Mesto osamelosti s podtitulom O umení byť sám cituje britská spisovateľka Olivia Laing lezie pod kožu. Presne tak, ako osamelosť sama. Mapovanie tohto stále nedostatočne prebádaného fenoménu ukazuje, ako nesmierne veľa predsudkov si s ňou spájame: „Za osamelosť sa hanbíme, je natoľko v rozpore s tým, ako by sme mali žiť, že je čoraz neprijateľnejšia, stáva sa tabu, a keď si ju priznáme, riskujeme, že tí druhí sa otočia a utečú,“ sumarizuje kniha zistenia odborníkov.

Žiaľ, až príliš často dochádza presne k takejto reakcii. Podľa priekopníčky v oblasti osamelosti, nemeckej psychiatričky Friedy Fromm-Reichmann, s týmto ľudským rozpoložením len veľmi ťažko empatizujeme. „Možnože empatické schopnosti druhého človeka okliešťuje už len samotná nálada osamelosti vyžarujúca z toho druhého a vyvoláva v ňom úzkosť.(...) Osamelosť pôsobí ako natoľko bolestivá, desivá skúsenosť, že ľudia spravia čokoľvek, aby sa jej vyhli.“

Olivia Laing vo svojej knihe cituje aj sociológa Roberta Weissa, ktorá vo významnej štúdii s názvom Osamelosť: Skúsenosť s emocionálnou a spoločenskou izoláciou ponúka zas takýto postreh: „Osamelosť bráni empatii, pretože vyvoláva ochrannú amnéziu, a tak si človek, ktorý sa už osamelý necíti, len s ťažkosťami spomenie, ako mu bolo.“ A ako raz opäť môže byť. Ako teda s touto skúsenosťou konštruktívne naložiť?

Nemožnosť vydržať, nemožnosť uniknúť

V prvom rade treba prijať, že ide o univerzálnu ľudskú skúsenosť. Ba viac – v istom zmysle je osamelosť jedným zo stavebných kameňov človeka. „Každý tvor je nejakým spôsobom sám: byť nažive znamená byť v tele – v tele oddelenom od všetkých ostatných tiel. A byť oddelený znamená byť sám. To platí o každom stvorení a o človeku ešte dôslednejšie ako o ktoromkoľvek inom stvorení,“ píše jeden z najvýznamnejších teológov 20. storočia Paul Tillich: „Vedomý si toho, čím je, kladie si otázku o svojej osamotenosti. Pýta sa, prečo je sám a ako môže zvíťaziť nad tým, že je sám. Ale túto samotu nemôže vydržať. Zároveň jej nemôže uniknúť. Je jeho osudom byť sám a byť si toho vedomý.“