Nebyť na obtiaž: "To nerieš. Na mne už predsa nezáleží". Ponorili sme sa do duše najstaršej, tichej generácie

Večera: dva krajce oschnutého chleba, trojuholníček topeného syra a žemľa. Večera ďalší deň: dve žemle, krajec chleba, malý téglik najlacnejšej paštéty. Večera tretí deň: tri krajce chleba a dve uvarené vajcia. Tie vajcia sú zvláštne, akoby gumové. Rozhodne nechutia dobre.

Nie sú hádam skazené? Predsa vajíčko uvarené natvrdo také nebýva. „Babi, tebe sa toto vajce nezdá divné?“ „Ale také sú tu vždy. Vraj ich varia dopredu a majú ich v chladničkách alebo v mrazničkách. Hovorí sa to, preto sú ako z gumy.“ „To je nejaká hlúposť, babi, to nie je možné.“

„Nestihli by ich uvariť na večeru. Je nás tu veľa, personálu málo, kuchárky končia po obede, večere sa chystajú už popoludní, potom ich len dievčatá roznášajú, preto sa stále opakuje syr, šunka v igelite, paštéta. Niekedy sú tie vajcia.“ „Veď sú ako tenisová loptička. Nedajú sa jesť. Tebe to neprekáža?“

„Ale na mne už predsa nezáleží. Bolo mi z nich párkrát zle, tak ich nejem.“ „Tak prečo si ich objednávaš?“ „Pretože druhý variant večere sú tri krajce chleba a malá paštéta. Potom mi tiež bolo mizerne. A je to tak stále dookola.“ „Zajtra ti prinesiem nejaké dobroty. Čo by si si dala?“ „Ale nič, ja už nič nepotrebujem, nič nenos.“

Žiť v pokoji

Sme v domove seniorov, ktorý je často oceňovaný za vysokú kvalitu poskytovaných služieb. Keď sa v ňom pred časom príbuzní klientov začali sťažovať, pretože jedlo sa výrazne zhoršilo, odohral sa zaujímavý jav. Miesto toho, aby seniori zajasali, zľakli sa.

„Nesťažuj sa, budú z toho problémy.“ „Ty si niekde hovoril, že mi nechutí? To si nemal.“ „Vieš, čo všetko ľudia predtým zažívali? Ako zle sa mali, čo všetko prekonali? Nemám žiadne právo fňukať, že mám na večeru suchý chlieb. Čo by za naň kedysi dali?“ „Ty si sa sťažovala? Čo keď sa mi za to niekto bude mstiť? Nebudú ma mať radi.“ „Som rada, že som tu. Je to tu dobré, sú na mňa dobrí. To mizerné jedlo prežijem. Nepleť sa, prosím, do toho.“

Áno, takto reagovalo veľa klientov domova seniorov. Ide o priam modelový príklad správania generácie, ktorej sa už bežne hovorí tichá. Vôbec sa o nej nehovorí. Mladšie generácie sú, naopak, v centre pozornosti, stali sa predmetom prieskumov, dostávajú rôzne charakteristiky a nálepky.

Píše sa o generácii Husákových detí, o mileniáloch, o generácii Z. Ich príslušníci o sebe dávajú vedieť, zverujú sa s tým, čo ich trápi, čo sa im nepáči, prezentujú svoju nespokojnosť aj svoje požiadavky. Jednou z najväčších tém súčasnosti je krehkosť a trápenie tých najmladších. Ale že by sa písalo či hovorilo o krehkosti a trápení tých najstarších? A oni o to ani nestoja. Nie sú zvyknutí na pozornosť. Sú zvyknutí mlčať. Sú tichá generácia.