Problém spočíva v tom, že to, čo staršia generácia považuje za dôvod na hrdosť, sa tej mladšej zdá poľutovaniahodné. Stret medzi ľuďmi rôzneho veku a rôzneho vzťahu k práci vystihuje niekoľko výrazov, ktoré sa začali používať v posledných rokoch.
Quiet quitting. Podľa zástancov tohto trendu, ktorého názov sa dá preložiť ako „tiché odvykanie“, by mal človek čas v práci nejako prežiť, robiť len to, čo je nevyhnutné, teda čo má v zmluve, a keď získa pocit, že ho nadriadení chcú využiť viac, rýchlo to zabaliť a hľadať si iné miesto. Také, kde bude väčšia pohoda. Ak ho nenájde, nič sa nedeje – oddýchne si, hlavné je byť v pokoji. Ide o to, odvyknúť si od zastaranej predstavy, že práca je dôležitá – dokonca dôležitejšia ako koníčky a zábava. Podľa personalistov tento výraz vystihuje vzťah mnohých mladých ľudí k práci.
Work-life balance. Zmyslom je hľadanie rovnováhy medzi zamestnaním a súkromným životom. Nezodrať sa. Nevenovať práci ani o minútu viac, než káže pracovný čas, nesnažiť sa byť výkonnejší ako kolegovia. Človek predsa pracuje len preto, aby zarobil na cestovanie a zábavu.
Bossing. To je veľmi pozoruhodné slovo. Niečo sa šéfovi nepáčilo? Nie je spokojný s vašou prácou? Nesplnili ste pracovnú úlohu alebo ste ju odflákli? Dostali ste preto pokarhanie alebo nebodaj finančný postih? Všetko sa dá schovať pod bossing, ktorého pôvodný význam označoval, že šéf je zakomplexovaný zloduch, ktorý sa nespráva dobre k podriadeným, vyberie si medzi nimi slabých jedincov a tým robí zo života peklo. No mnoho mladých význam tohto slova posunulo. Teraz za bossing považujú aj situácie, keď sa ich šéf odváži opýtať, prečo prišli do práce o desiatej, keď sa pracovný čas začína o deviatej.
Stretnutie dvoch svetov
Plynú z toho neriešiteľné situácie. Jedna sa odohrala v regionálnej redakcii jedného celoštátneho média. Horelo. Bolo okolo šiestej večer. Šéf zavolal najmladšieho člena tímu, absolventa fakulty žurnalistiky, ktorý tam pracoval len tri mesiace, a povedal mu, nech sa ide na miesto pozrieť. „Bol to veľký požiar a mali sme informácie, že tam môžu byť zranení,“ hovorí šéf.
O meno ho nežiadajme, pretože je dodnes zneistený z toho, čo nasledovalo. Môžeme ho nazvať trebárs dinosaurus. Podriadený reagoval: „Aha. Ale veď je večer.“ Dinosaurus: „Ak chceš byť novinár, na túto vetu zabudni.“ Mladý reportér išiel a poslal krátku správu, ktorá sa ešte večer objavila na webe.
Na druhý deň však do práce neprišiel.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 79% na dočítanie.
Zostáva vám 79% na dočítanie.