Spomínate si na svoje pútnické začiatky?
Mám kamarátku, Slovenku, žijúcu v Brazílii, ktorá mi odporučila skvelú knihu. Tá kniha bol Alchymista od Paula Coelha. Prečítal som si ju a nadchla ma tým, že je o putovaní a plnení snov. Hľadal som ďalšie knihy od tohto autora a objavil som Pútnika z Compostely – autobiografickú knihu o putovaní. Takže celé to naštartovali tieto dve knihy. V tom čase som mal reklamnú agentúru a bol som taký „snílek“. Stále som sníval o nejakom dobrodružstve. Práca v agentúre ma však úplne pohltila. Firma rástla, prosperovala, zamestnávala 16 ľudí, čo bolo čoraz náročnejšie a vytváralo na mňa enormný tlak. To, čo som na začiatku robil s vášňou, ma začalo vnútorne vyčerpávať. Prišiel som do štádia, keď som si uvedomil, že to už nerobím preto, že ma to baví, ale preto, že musím. Cítil som sústavný tlak a začal som hovoriť, že keď budem mať všetkého plné zuby, tak sa zbalím a odídem na camino. To bolo pred 17 rokmi, keď ešte nebolo k dispozícii toľko informácií a internet bol v plienkach. Bolo to vtedy len také táranie do vetra, vedel som, že je to dlhá cesta, na ktorú budem potrebovať veľa času. Na jednej oslave som však stretol muža, ktorý nič nepil. Spýtal som sa ho, či je abstinent, a on odpovedal, že nie, ale skoro ráno cestuje – rovno z párty odchádza na letisko do Viedne a letí do Španielska. Stereotypne som sa spýtal, či mieri na Costa Bravu alebo do Andalúzie, ale on povedal, že nie. Ide na sever Španielska. Spýtal som sa ho, kam presne, a on odpovedal: Na Camino de Santiago. Plánoval vyraziť z Pamplony a mal pred sebou viac ako 700 kilometrov peši do Santiaga. Povedal, že je právnik, vlastní advokátsku kanceláriu, ale vyhorel, a preto si na štyridsiatku daroval štyridsať dní voľna. Odišiel a už som ho nikdy nestretol. Ale prvýkrát som videl človeka, ktorý naozaj urobil takéto rozhodnutie.
Takže osud vám ho takto poslal do cesty... A čo nasledovalo potom?
Medzitým som dostal ponuku – klient organizoval kongres v Sydney a navrhol mi, aby som šiel s ním a objavoval Austráliu. Znie to skvele, hovorím, ale bude to drahé. Mal som si zaplatiť „len“ letenku a náklady spojené s pobytom. Ale aj tak to bola pre mňa veľká suma. Práve sme kupovali veľký byt, brali sme si s manželkou hypotéku. Manželka mi navrhla: „Keď po tom túžiš, zoberieme si o 150-tisíc viac.“ Neskôr som sa o tom rozprával s bratom pri káve. Hovorím mu, že mám túto príležitosť. A on sa spýtal, či som sa zbláznil, že si chcem vziať hypotéku na dovolenku, a či som si istý, že práve toto je môj sen. Odpovedám, že nie je, ale je to príležitosť. A on: „A existuje niečo, po čom naozaj túžiš?“ Jasné, camino! „Tak prečo nie camino?“
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 80% na dočítanie.
Zostáva vám 80% na dočítanie.