Ruky skrížené na bruchu tak, ako by na sebe nemal ani uniformu ani vodcovské trenírky. Akoby ho niekto „načapal“, keď vylezie nahý z germánskej vane a odhalí niečo, čo nie je. To, čo „nie je“, bolo najprísnejším tajomstvom Hitlera aj tretej ríše.
Dokonca o raketách V-2, projekte lúčov smrti alebo o puškách strieľajúcich za roh sa vedelo viac ako o Hitlerovom chýbajúcom semenníku. Už vtedy však po ňom usilovne pátrali tajné služby, lekári a psychoanalytici, takže to možno také tajomstvo nebolo. Sú veci, ktoré nemusia byť priamo vidieť, stačí o nich počuť.
Ale každopádne v tom išli aj špióni priamo v Berlíne, experti na vojnovú propagandu a dokonca textári a farári. Nikto si vtedy nebol istý, teda okrem Hitlera, niekoľkých doktorov a jedného spolubojovníka z prvej svetovej vojny. Ale niečo sa rozhodne šuškalo.
Aspoň v Británii. A každý, kto videl slávny vojnový film Most cez rieku Kwai, to podozrenie zaznamenal bez toho, aby si to uvedomil. Samozrejme, ten film sa odohráva v okupovanom Thajsku, takže krutými démonmi sú tam Japonci a nie Nemci.
Ale spomeňte si na tú chytľavú pochodovú melódiu, na ktorú sa zúbožení, mlátení, zodratí a hnačkami oslabení britskí zajatci náhle vypnú, vystrčia brady a pochodujú do tábora, aby si zdvihli morálku a ukázali Japoncom vztýčený prostredník.
Ten pochod nespievali, len ho pískali.
A pískali ho preto, že text bol príliš vulgárny.
Bol o Hitlerovom miešku.
Čítať až po dvadsiatej poslednej hodine!
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 78% na dočítanie.
Zostáva vám 78% na dočítanie.