Pred pár dňami som na biofarme v Stupave stretol bývalú redaktorku HN, ktorá mi zápalisto oznamovala, že Slováci sú už takí naštvaní, že sa onedlho u nás začne občianska revolúcia.
Na okamih som ju začal podozrievať, že to bude karmou Alojza Hlinu, pod ktorého táto biofarma vlastne tak trochu patrí, ale potom som uznal, že prirodzene naštvaná môže byť aj moja bývalá kolegyňa. Predávala v stánku a robila dobrú vec, pretože výťažok z predaja pôjde na pomoc hendikepovaným, ale... zostala na okraji – presnejšie na periférii záujmu kohokoľvek z nás.
Bral by som to ako osobné stretnutie, na ktoré sa napokon aj tak zabudne, pokiaľ by som sa nedozvedel, že vznikla skupina ľudí, ktorí vyzývajú Slovákov na občiansku revolúciu. Niečo v tom zmysle, že tí, ktorí tú vládnu od novembra 1989, všetko rozkradli a je načase ukončiť genocídu tohto národa. Jasné, štandardný výkrik do tmy, ale s neštandardne veľkým ohlasom na YouTube. Jasné, pár polobláznov múti stojaté vody a s marketingovým heslom občianskej revolúcie bodujú v internetových diskusiách. Stačí si však zalistovať v pamäti a spomenúť, koľko ľudí a s akými heslami vyšlo do ulíc pred necelými dvomi rokmi počas aféry Gorila (údajný spis SIS o údajných dôverných debatách v jednom byte, kde jeden z partnerov finančnej skupiny údajne vysvetľoval toppolitikom, kto a za koľko sa dá kúpiť), aby vyzvali na odchod ponovembrové politické elity. Výsledok? Časť znechutených ľudí sa na parlamentné voľby v marci 2012 vykašľala úplne a ďalšia časť prišla, aby štyria z desiatich z nich dali svoj hlas Smeru-SD, ktorý vládol v tomto štáte ako politická elita od roku 2006 do roku 2010. Samozrejme, vládla s ďalšou politickou elitou s krycím názvom SNS a ĽS-HZDS, ale to je už iba čerešnička na gorilej torte. Odvtedy už na Slovensku žiadne gorily nežijú, iba ak v zoologických záhradách, aj to nie na Slovensku. Dobrý výsledok? Zlý výsledok? Nie, iba koniec jednej revolúcie na slovenský spôsob.
Prečo sa teda tomu ešte vôbec venujem? Pretože mi už totálne lezú na nervy ľudia, ktorí vidia vraha, zlodeja a znechutenie za každým rohom. Pretože mám plné zuby politických iniciatív, ktoré nie sú ani také, ani onaké, ale každé štyri roky vstúpia s veľkou pompou do parlamentu, aby sa následne rozštvrtili na frakcie frakcií a v ďalších voľbách úplne pohoreli. Pamätáte si ešte niekto na ZRS Jána Ľuptáka, SOP Rudolfa Schustera, ANO Pavla Ruska či SaS Richarda Sulíka? Chápem, potrebujete Google. Preto neverím na občianskej revolúcie vo veľkom, ani na nové tváre a strany v politike v malom. A nikoho a nikde som za posledné roky nepočul verejne povedať tú najtrápnejšiu a najpodstatnejšiu vetu: Demokracia, ktorú sme chceli v roku 1989 a ktorú môžeme opravovať každé štyri roky, je najnudnejší, ale najlepší svet, v ktorom dokážeme žiť aspoň všetci. A nech už je nudná poriadne, aspoň tak, ako vo Veľkej Británii či v Nemecku, aby sa pri moci striedali tie isté strany a plus-mínus tí istí ľudia, od ktorých aspoň vieme, čo môžeme aspoň čakať. V dobrom aj v zlom. S jediným výkričníkom: raz za štyri roky poslať jedných do hája (opozície) a druhých do vlády. Mimochodom, takto som sa teraz prinútil ísť k voľbám do VÚC (ak neviete, čo to je, stačí zase Google).
Aby ste sa toľko nenudili, čítajte prečo nie?! Sú tam ľudia, ktorí nepotrebovali zmeniť svet, ale iba seba a svojich blízkych, aby si ich svet všimol. Ak chcete vedieť, ako to vyzerá v krajine bez nudy, čítajte reportáž o africkej Rwande, kde blázni nemali, bohužiaľ, iba YouTube, ale mačety.
52-stranový lifestyle magazín prečo nie?! nájdete dnes ako darček v HN:
- rozhovor s legendárnym tenistom Ivanom Lendlom
- unikátna reportáž z Rwandy
- Luxus očami slovenských biznismenov