V októbri 2009, krátko pred klimatickou konferenciou OSN v Kodani, sa maldivská vláda rozhodla pre chytľavý marketingový krok. Prezident Mohamed Nasheed a jeho 11 ministri si obliekli potápačskú výstroj a zahájili rokovanie kabinetu na dne tyrkisovej lagúny. Ostrovania tým chceli svetu nahlas povedať, že ich krajina sa potápa, Maledivám hrozí zánik a vinníkom je klimatická zmena.
Odvtedy ubehla bezmála dekáda, no globálna teplota rásť neprestala, práve naopak - planéta sa otepľuje stále rýchlejšie, hladina oceánu naďalej stúpa a Maledivy klesajú každým rokom o viac než centimeter hlbšie pod hladinu mora.
Roky 2014, 2015, 2016 boli najteplejšie od počiatku meraní. V apríli tohto roku poukázal portál Climate Central na fakt, že každý z posledných 628 mesiacov v rade bol teplotne nadnormálny oproti dlhodobému priemeru (zvlášť výpovedná je priložená infografika).
A všetko nasvedčuje tomu, že bude ešte horšie. Z roztopeného permafrostu unikajú metánové bubliny, na Blízkom východe sú už teplotné podmienky miestami nezlučiteľné so životom. V Kalifornii sú obrovské požiare už aj v zime a minulý rok bolo na Silvestra chladnejšie vo vnútrozemskej Bratislave než na severnom póle. Jednoducho, prejavy narastajúcej globálnej teploty a s ňou prudko sa meniacej klímy, sa dnes dajú vidieť pomaly voľným okom.
Kto za to môže?
Podstatná väčšina releventnej vedeckej obce (miera vedeckej zhody sa pohybuje od 97 do 99,99 percenta, viac info aj tu či tu) má jasno v tom, kto je za tým. My, ľudia.
Medzivládny panel pre klimatickú zmenu, politikmi vytvorený vedecký orgán na úrovni OSN, na ktorého činnosti sa podieľajú vedci najrôznejších disciplín naprieč vedeckých svetom, hovorí o 95 pravdepodobnosti, že za zmenu klímy môže človek.
Táto miera istoty pritom zodpovedá vedeckej istote, že fajčenie spôsobuje rakovinu. Vedci sa totiž len neradi vyjadrujú v stopercentných mantineloch, je v náture vedy nechávať si priestor na skepsu. Inými slovami, 95 percent je v jazyku vedy čosi ako ostýchavé vyjadrenie úplnej istoty.
Ľudstvu sa podľa vedcov podarilo dospieť do takého štádia civilizačného vplyvu, že sme začali významne - a žiaľ negatívne - formovať celoplanetárne životné prostredie. Podľa niektorých sme dokonca vstúpili do antropocénu, a teda geologickej epochy človeka.
Ako odpadky na skládke
V prípade globálneho otepľovania a zmeny klímy ide o schopnosť ľudstva ovplyvniť interakciu planéty Zem s teplom, ktoré k nám prichádza od Slnka. Ako to celé funguje?
Ide predovšetkým o schopnosť povrchu Zeme odrážať slnečné lúče späť do vesmírnych diaľav. A práve tam do rovnice rôznymi spôsobmi vstupujeme my ľudia. Či už vypúšťaním emisií skleníkových plynov, alebo v druhom slede uvoľňovaním metánu z niekdajšieho permafrostu či topením ľadovcov, ktorých povrch pôvodne odrážal žiarenie preč z planéty.
V prvom rade však ide o emisie. Konkrétne o čiastočky na báze uhlíka, o kysličník uhličitý a metán, ktoré sú ich súčasťou. Už od čias priemyselnej revolúcie ich v čoraz väčšej miere vypúšťame do ovzdušia.
No a tie uhlíkové čiastočky majú na našu smolu jednu nemilú vlastnosť. Slnečnému žiareniu síce umožňujú, aby vošlo dnu do našej atmosféry, avšak tu ho rozptýlia a späť pustia len jeho časť. A preto: čím viac je týchto čiastočiek v ovzduší, tým menej zo žiarenia odíde späť do vesmíru. Môžeme to prirovnať k hromadeniu odpadkov na skládke. V súčasnosti si takto do ovzdušia “odkladáme” bezmála 37 miliárd ton ročne a ich aktuálna koncentrácia v atmosfére je výrazne vyššia než kedykoľvek počas éry Homo sapiens a veľkej časti jeho predchodcov.
Prebytok energie v planetárnom systéme sa potom prejaví v náraste teploty. Tieto “čierne” čiastočky tak vlastne pôsobia ako akási obrovská a čoraz hrubšia deka.
Planetárna deka v číslach
Existenciu tejto deky môžeme odvodiť viacerými spôsobmi. Napríklad z údajov z družíc, ktoré zachytávajú čoraz menej lúčov vracajúcich sa späť do vesmíru. “A to aj napriek tomu, že počas uplynulých sto i viac rokov nebol nameraný žiadny významný vzostup množstva slnečnej energie dopadajúcej na Zem,” dopĺňa Juraj Mesík, odborník na zmenu klímy. Slnečných lúčov k nám od Slnka prichádza stále približne rovnako. Merania zároveň ukazujú, že pod planetárnou dekou sa každý rok zachytí o čosi viac tepla.
“Máme ohlušujúce dôkazy o raste koncentrácie kysličníku uhličitého a metánu – dvoch kľúčových skleníkových plynov – v atmosfére,” pokračuje Mesík. Ilustruje to údajmi z priamych meraní koncentrácie čiastočiek kysličníka uhličitého vo vzduchu, ktoré na dennej báze uverejňuje observatórium spod vrcholu havajskej sopky Mauna Loa. Tie údaje v časovom vyjadrení medzi rokmi 1950 a 2017 vyzerajú asi takto:
Ak niekoho zaujíma ešte širšia časová perspektíva pár stoviek tisíc rokov do minulosti, tak ju nájde v nasledujúcom grafe. Z pochopiteľných dôvodov však nejde o priame merania, prvú časť dát tvoria údaje získané z bubliniek plynu uväznených hlboko v arktickom ľade.
V procese má svoj podiel aj príroda - aj ten pravidelný sezónny prepad, ktorý vidieť na prvom z grafov, súvisí s jej cyklom. Koncentrácia uhlíka pravidelne padá spolu so zelenaním sa obrovských plôch severnej pologule, ktoré kysličník uhličitý využívajú na svoj rast. Neskôr na jeseň sa však proces obracia a CO2 sa, zjednodušene povedané, s opadanými listami vracia späť do ovzdušia.
Problém je, že popri prírode sa činíme aj my. Vďaka priemyslu, poľnohospodárstvu a obzvlášť dopytu po mäse, vďaka doprave vrátane masovému nárastu celoplanetárnej turistiky a mnohého ďalšieho, prispievame na uhlíkový účet "extra" nad rámec pôvodných prirodzených čísiel.
Aké sú tie prirodzené čísla? Ako podotýka známy ekológ James Lovelock vo svojej knihe Gaia vracia úder, koncentrácia kysličníka uhličitého v ovzduší sa počas dejín človeka a jeho predkov pohybovala v rozmedzí 180 čiastočiek na milión v dobách ľadových a 280 čiastočiek na milión na vrcholoch teplého medziľadového obdobia. Dnes sme na 407 čiastočkách s rapídne rastúcim trendom. A teda niekde, kde sme nikdy neboli.
Ak chcete vedieť, kde sme a kde sa môžeme ako ľudstvo ocitnúť, kliknite na článok o civilizácii v problémoch. Alebo sa vráťte na začiatok série a vyberte si ktorúkoľvek inú tému.
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci európskeho projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj. Prezentované názory nemusia byť v súlade s názormi Európskej komisie.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
