Jalpaiguri, India – Fagua Ooraon sa ponáhľal z domu, pretože už meškal do práce, keď pred jeho chatrčou zastavili priekupníci a sucho mu oznámili, že prišli po jeho dcéru, aby ju odviezli do mesta za lepšou prácou. Ooraon len rázne povedal „nie“ a odišiel do práce. Keď sa však večer vrátil domov, jeho dcéra tam už nebola.
„Vzali ju niekam preč,“ nešťastne povedal sediac vo svojom dome v Diana Tea Estate v Západnom Bengálsku. „Ak by som v to ráno nemeškal, zostal by som doma a vyhovoril jej to. Oni jej však nasľubovali pekné šaty, nový mobil, lepšie vzdelanie a peniaze. Všetko, čo ja svojej rodine nedokážem dať, odkedy sa čajové polia začali zatvárať. To začalo už v roku 2002 a stačilo len päť rokov, aby sa zatvorila väčšina čajových polí. Vedenie spoločnosti jednoducho oznámilo, že už nie je schopné splácať vysoké pôžičky.
Šestnásťročná Sabita patrí k narastajúcemu množstvu mladých dievčat, ktoré opustili túto oblasť Indie známu pestovaním čaju. Odkedy zberači prišli o prácu, väčšina z nich trpí chudobou, spoločenskou izoláciou a zdravotnými problémami. Západné Bengálsko zaznamenalo len za rok 2014 až 14 671 prípadov zmiznutých detí, vyplýva z údajov neziskovej organizácie Child Rights and You, ktorá analyzovala vládne dáta. Podľa neziskovky pochádza jedno z piatich detí, ktoré v celej Indii zmiznú, práve zo Západného Bengálska. „Existuje priama súvislosť medzi miznúcimi deťmi a organizovaným zločinom,“ povedala pre Thomson Reuters Atindra Nath Das z organizácie. „Veľa z nich sa stane obeťou únosu a obchodovania s ľuďmi.“
V Západnom Bengálsku, kde je už väčšina z 276 čajových polí zatvorená, mladé dievčatá jednoducho zo dňa na deň prestanú chodiť do školy, vysvetlila situáciu organizácia Child Welfare Board. „Rodičia sú bezradní a v mnohých prípadoch ani neoznámia zmiznutie, pretože stále dúfajú, že sa ich dcéry bezpečne vrátia domov,“ povedal Victor Basu z Dooars Jagron, neziskovej organizácie bojujúcej za detské práva v regióne. „V niektorých prípadoch rodičia dostanú pár tisíc rupií a uistia ich, že všetko je v poriadku a ich dcéry sú v bezpečí. Potom však peniaze prestanú prichádzať a kontakt s ich dieťaťom sa preruší.“
Zlákané leskom na pery
Neďaleko Ooranovej chatrče, Rukmani Naiková ukazuje novinárom malú fotografiu svojej štrnásťročnej dcéry Alisy. „Odišla v prvý januárový týždeň,“ povedala občasná zberačka čaju pre Thomson Reuters. „Už ju raz takto vzali z domu, ale vtedy sa nám podarilo ju nájsť a priviesť späť. Potom sa však u našich susedov objavil cudzí muž. Presvedčil ju po druhýkrát a teraz je znova preč.“
Obhajcovia detských práv vysvetľujú, že priekupníci majú väčšinou medzi miestnymi prostredníka, vďaka ktorému sa dostanú k dievčatám. Potom ich stačí už len nalákať na pekné šaty alebo mak-eup. Vysokoškolská študentka a aktivistka Sulochana Naiková sa nedávno pridala k skupine študentov, ktorí sa snažia bojovať proti obchodovaniu s tínedžerkami. „Títo muži im sľúbia, že im kúpia lesk na pery, pekné oblečenie alebo ich zoberú ku kaderníkovi,“ povedala 21-ročná členka skupiny.
„Povedia, že budú chodiť do školy a všetko, čo budú musieť robiť, nebude nič viac ako stráženie detí pár hodín denne. Dievčatá nám povedali, že si jednoducho chceli zarobiť peniaze, pomôcť svojej rodine a byť krásne.“ Podľa oficiálnych vládnych údajov o kriminalite, stúplo v Indii v roku 2015 obchodovanie s ľuďmi medziročmne o 25 percent. A viac ako 40 percent prípadov zahŕňa práve deti.
Rastúce zúfalstvo
Hlad a smrť sa stali smutnou súčasťou čajových polí. V tomto regióne, však, stále žije asi 200-tisíc rodín a ich zúfalstvo stále narastá. Väčšina z nich žije v hroznej chudobe. Ženy, ktoré kedysi trhali čajové lístky do najjemnejších čajových zmesí, teraz na brehu rieky lámu balvany a zarábajú 150 rupií, čiže asi dva doláre, za deň. „Dievčatá odišli zo školy hlavne kvôli tomu, že ich rodičia si už nemohli dovoliť ani len lístok na autobus,“ povedal Basu.
Tím Národného výboru pre ženy, poradného orgánu indickej vlády, navštívil čajové polia, aby preskúmal okolnosti. Stretli sa s množstvom zúfalých otázok o chýbajúcich dievčatách. Na poliach Red Banks, vystúpil z davu Shanti Kesh a povedal členom výboru: „Naše deti vidia, ako tu živoríme a odchádzajú len preto, aby nám pomohli. Väčšina z nich sa už nevráti, niektoré zomrú a mnohí z nás s nimi úplne stratili kontakt. Chceme späť našu prácu, aby s nami naše deti mohli pokojne žiť ako predtým.“
Ooaron si myslí, že jeho dcéra je v susednom štáte Sikkim, kam odvážajú množstvo detí, aby ich zamestnali v rozkvitajúcom turistickom priemysle. „Strašne mi chýba,“ povedal nešťastne. „Vždy keď som odchádzal do práce, nachystala mi krabičku s obedom. Moja žena si myslí, že som ju predal za pár rupií. To by som nikdy neurobil. Proste ju odviedli preč.“
