Ste uznávaný chirurg, ale musíte byť aj dobrý psychológ. Už ste si zvykli povedať pacientom s prerušenou chrbticou, že sa už nikdy nepostavia na nohy?

Archív HN

​Vždy je to pre mňa ťažké. Nie je to len ochrnutie po úrazoch. Sú aj horšie diagnózy. Počas celej svojej lekárskej kariéry som si na to nezvykol. Podľa mňa sa to ani nedá. Lekári by sa nemali hrať na pánaboha. Nevieme, čo bude. Môžeme síce vychádzať zo svojich skúseností, ako by to asi mohlo a malo vyzerať, ale nakoniec môže byť všetko inak. Áno, pokiaľ je miecha anatomicky prerušená, je jasné, že je definitívne prerušený aj signál a že nemôže dôjsť k znovuobnoveniu funkcie. Taký človek potom zostane ochrnutý. V týchto prípadoch, ktorých nie je zase tak veľa, to ľuďom musíme oznámiť. Vždy im to však hovoríme trošku eufemisticky, opatrne a málinko to prikrášlime. Psychicky je toho na nich v prvej fáze veľa. Nechceme ich ešte viac psychicky zlomiť. V prípade, že je miecha porušená iba funkčne, nehovoríme: „Nikdy nebudete chodiť!“ Sme opatrní, lebo to totiž nemusí byť pravda. Aj keď vieme, v akých prípadoch sa to pravdepodobne už neuskutoční, neberieme pacientom nádej. Odporúčame, že intenzívnym cvičením sa to môže zlepšiť. A ono sa to skutočne niekedy zlepší.

Hovorili ste o horších diagnózach, ako je poranená miecha. O akých?

Myslel som nádory, kde je diagnóza beznádejná. To znamená, že pacienta už nemožno vyliečiť a s najväčšou pravdepodobnosťou zomrie. No máme pacientov, u ktorých sme podľa svojich skúseností, všetkých svetových ukazovateľov a literatúry predpokladali, že do pol roka zomrú – a sú tu pätnásť rokov. Preto je často veľmi ošemetné robiť striktné závery. V každom prípade lekár oznamujúci správu o ťažkej diagnóze musí vedieť, čo pacient znesie. Niekomu môžete povedať všetko na rovinu, pretože je nastavením realista a pragmatik a za ten čas, čo mu zostáva, si stihne zariadiť rodinné záležitosti a je vám vďačný. A potom sú ľudia, ktorí to neznesú. Preto, že im to poviete, im pokazíte posledný polrok života a zomrú ešte skôr, pretože to psychicky nezvládnu.

Vďaka pokrokom v medicíne svieti nádej aj pre ochrnutých pacientov s prerušenou miechou. Opraviť ju zatiaľ nie je možné. No hovorí sa o čipoch, ktoré by do budúcnosti mohli sprostredkovať signál medzi mozgom a miechou alebo pretlmočiť mozgovú aktivitu pre pohyb do signálu v chrbtici. Aj o liečbe kmeňovými bunkami, ktoré by v prerušenom úseku začali vytvárať nové nervové vlákna... Čo na to hovoríte?

V rámci výskumu kmeňových buniek sme sa ako klinika dosť angažovali v tíme pani profesorky Evy Sykovej z Českej akadémie vied. Mali sme predstavu, že tá liečba bude fungovať. Mysleli sme si, že budeme súčasťou niečoho, čo bude obrovské a prevratné. To sa však vôbec nestalo. Očakávali sme od technológie príliš veľa a asi sme ju nesprávne použili. Na myšiach to síce fungovalo, ale človek nie je hlodavec.

Ukázalo sa, že pobehnutie krysy ešte nemusí znamenať, že bude behať aj človek. Ale aj správa o tom, že to nie je dobrá cesta a že to nefunguje, môže vo vede a v medicíne vlastne znamenať pokrok. Stále verím, že do budúcnosti by kmeňové bunky mohli fungovať, ale budeme musieť zvoliť iný prístup a iné nosiče, ktoré ich dostanú na to správne miesto. To bol asi hlavný problém, že sme kmeňové bunky nedostali do miest, kam sme chceli, aby tam mohli pracovať a vyvíjať sa na nervové tkanivo.

A čo čipy?

Ak sa pozriete, čo sa vo vývoji technológií v robotike a kybernetike deje za posledné roky, mám pocit, že by to tiež mohla byť cesta. No asi to nie je otázka nasledujúcich desiatich rokov. Pacienti sa ma často pýtajú, čo majú robiť, či predsa len nie je nejaká liečba. Vždy im odpovedám, že spinálnu jednotku (oddelenie zamerané na zabezpečenie komplexnej liečebnej a rehabili...