„Nemám už v hlave nič a duša, prosím, krič tým všetkým okolo. Za to, že ste hluchí, slepí, mňa to vnútri horko bolelo.“ To sú slová vašej novej piesne Anomália, text ste síce nenapísali vy, ale priznali ste, že vám hovorí z duše. Kedy to vnútri „horko bolelo“?
Veľakrát. No k tomu, keď niečo horko bolí, sa nerád vraciam.

​V podobnom duchu pokračuje aj refrén piesne: „Aj keď iný, som to ja. Nevzdávam sa bez boja, som anomália...“ Čo bol ten najväčší boj?
Moja choroba. Neviem, či vôbec budem môcť niekedy povedať, že som vyhral, pretože stále nemám celkom vyhraté, ale azda už je to najhoršie za mnou. A ako sa hovorí v tom texte, nevzdám sa bez boja...

Rozprávala som sa s odborníčkou, ktorá mi stavy mánie opísala ako náladu sprevádzanú zvýšenou aktivitou, keď prichádzajú kreatívne nápady, všetko ide hladko a ľahko, akoby samo od seba. Bolo to tak aj u vás?
Bolo. Napríklad som napísal za veľmi krátky čas šesťdesiat textov piesní.

Povedala mi tiež, že aj preto veľa ľudí s manicko-depresívnou poruchou máva akúsi „nostalgiu“ za manickými stavmi, pretože je to v podstate veľmi plodné obdobie, keď človek zvládne veľa, necíti únavu, len veľa energie a nápadov. Je to tak?
Áno, ale nostalgiu necítim. Nie v tom zmysle, že by som sa ešte niekedy chcel vrátiť. Dnes som si vedomý, že to bol absolútne expresívny stav mojej mysle a duše, ktorý mi potom v druhej fáze robil veľmi zle. Určite mi to za to nestálo a pre mňa aj mojich blízkych je to takto lepšie.

Druhou fázou myslíte depresiu, ktorá sa strieda s manickou fázou? Odborníčka mi ju opísala ako „bolesť duše neporovnateľnú s akoukoľvek fyzickou bolesťou“.
Je to tak, k tomu opisu nemám čo dodať. Je to hrozne negatívny stav. K podrobnostiam by som sa však radšej nevracal...

Práve manicko-depresívna porucha je vraj z psychických porúch tá, ktorá najviac zasahuje do vzťahov s blízkymi...
(po chvíli ticha si vezme slovo Vanda) Richardova doktorka nám hneď na začiatku povedala, že táto ch...