Má spotrebiteľa trápiť dvojaká kvalita potravín? Produkty, ktoré sú vyrábané najmä veľkými medzinárodnými spoločnosťami, sú niekedy pre „východné“ trhy trochu iné ako tie určené pre Západ. Obsahujú napríklad rôzne lacné prísady a náhrady...
Keď som býval v Škótsku, mal som za rovnakú prácu trikrát väčší príjem ako doma. Chodil som nakupovať do Lidla a jedlo tam stálo rovnako ako u nás. Takže zatiaľ čo tu priemerný človek utratí za potraviny v obchodoch 15 % príjmu, Škót iba 5 %. To je pre tamojších ľudí taká malá suma, že už nepozerajú na cenu, ale chcú kvalitu. Tak potravín, ako aj služieb. U nás je to iné, tlak na cenu je veľký a potom je, bohužiaľ, realitou, že sú niektoré potraviny vyrobené z lacnejších surovín. Dvojaká kvalita potravín tu teda je a za týchto podmienok aj naďalej bude.

​Takže s tým, že sú obsah paradajok v kečupe alebo množstvo kakaa v čokoládovej nátierke menšie ako pri porovnateľných potravinách v západnej Európe, sa nedá nič robiť? Aj Európska únia to už predsa začala riešiť, hoci zľahka...
To sú len také krikľavé príklady, ktoré vidieť na prvý pohľad. Paradoxne, ide vždy o potraviny, ktoré by v našom jedálničku vlastne ani nemali byť. Skôr by sme sa mali zaujímať o to, prečo paradajky nevoňajú a nemajú žiadnu chuť, a aj keby človek chcel, prečo si kvalitné paradajky bežne nemôže kúpiť. Napríklad v Taliansku, ktoré je na tom ekonomicky podobne ako my, nie je taký tlak na cenu. Talianovi záleží hlavne na kvalite jedla, chuti, a s dvojakou kvalitou potravín problém nemajú. To nevyrieši legislatíva ani politika, ale len my, spotrebitelia.

Čo rôzne náhrady v pokrmoch? Počnúc repou a jablkami v najrôznejších marmeládach cez sóju v údeninách až po rastlinné tuky v „syroch“ a zmrzlinách...
To mi veľmi prekáža. Beriem to ako klamanie spotrebiteľa, hoci by výrobcovia mohli argumentovať tým, že náhrady sú technologicky nevyhnutné alebo majú zdravotný prínos. V mnohých prípadoch to skutočne aj môže byť inovácia, ja sa však snažím kupovať potraviny, ktoré sú vyrobené čisto bez prísad, podľa pôvodných receptúr.

Lenže napríklad v ochutených jogurtoch, ktoré sú považované za zdravé, je až 16 % cukru. V malom „ovocnom“ jogurte je teda pokojne ekvivalent štyroch až piatich kociek cukru, v pollitrových ochutených kvasených nápojoch a jogurtových mliekach je až desať kociek cukru. Je to problém našej chuti, že ich ľudia kupujú?
Deti to chcú, poznajú to z reklamy. Problém je, že si na to zvyknú... Marmeláda od babičky im už potom nie je dobrá, pretože je trochu kyslejšia a nedá sa do jogurtu tak dobre zamiešať. V mnohých krajinách, kde zaviedli daň na sladké nápoje alebo sladké potraviny, ako sú Francúzsko, Veľká Británia alebo Portugalsko, ich spotreba výrazne klesla. Vyzerá to, že toto opatrenie funguje, regulácia, ako napríklad obmedzenie reklamy na sladké, je v tomto prípade namieste.

Sú umelé sladidlá zdravšie?
Najlepšie je úplne obmedziť príjem voľného cukru aj umelých sladidiel, ale to ide v praxi ťažko. Chuť na sladké je z veľkej časti podmienená aj geneticky a u niektorých ľudí je veľmi silná.

Možno je to aj tým, že materské mlieko obsahuje sladkú laktózu, a sladké je teda prvá výrazná chuť, s ktorou sa po pôrode stretneme. Keď je potom dieťa staršie a plače, snažia sa ho rodičia „utešiť“ práve sladkosťami – aj preto väčšina dospelých pri akejkoľvek rane osudu automaticky siaha po sladkom. A pri stresových situáciách to má aj ďalší dôvod – mozog, ktorý vlastne „ide na cukor“, v tej chvíli potrebuje energie viac než normálne. Ďalšou vecou je, že cukor v mozgu stimuluje tvorbu sérotonínu, „hormónu šťastia“... Nie sú teda umelé sladidlá riešením?
Umelé sladidlá sú problematické. Sú schválené, neškodia zdraviu, ale na druhej strane sú to látky pre človeka nové, často ani v prírode neexistujú alebo by sme ich tam neprijímali v takej koncentrácii. Nutná je opatrnosť, pretože príjem umelých sla...